Lavi pozeral do hlbokej priepasti, mohla mať niekoľko stovák metrov, a ani on sám nebol stále schopný dovidieť na jej koniec. Spadnúť tam by znamenalo viac než istú smrť, napriek tomu Lavi visel asi 50 metrov v jej útrobách kde sa držal jedinou rukou vyčievajúcej skaly, a druhú ruku držal príkro za chrbtom. Pociťoval veľmi intenzívnu bolesť, ktorá prechádzala celým jeho telom, únava sa stupňovala, ale on si udržiaval stále svoj pokoj a hľadal východisko, vždy nejaké existovalo, a kto tvrdil , že nie nepoznal ešte tohto chlapca. Lavi nakoniec našiel cestu, sústredil čakru do chodidiel a v tom uvoľnil zovreté prsty na skale, trvalo to okamih, jeho telo stratilo danú rovnováhu, a on padal dozadu, keď sa asi v polovici pádu jeho nohy zachytili veľmi intenzívne čakrou skál, a postupne ju uvoľnoval, takto len spomalil svoj pád, jeho oči zostali neustále pokojné a Byakugan pozoroval to čo potreboval, v momente ako sa dostal do určitého uhla, vystrel zápestie, a druhú ruku pripažil, ocitol sa v okamsi výklenku priamo uprostred nekonečnej priepasti na ktorej dno nedokázal zatiaľ dovidieť ani jeho Byakugan, preto si zvolil toto miesto sám, chcel vidieť čo je dole, avšak ani tých 50-55 metrov čo zišiel , že by si bez Doujutsu zaaktivovanom v jeho očiach nevidel ani popod svoj nos.

Čupol som si a pozeral som sa nahor, kde bol nepatrný odraz svetla a modrej oblohy.
... Mal by som sa vrátiť ... pomyslel som si, a postavil som sa ako som čupel, sústredil som čakru do daných potrebných miest a pomocou nej a obratnosti ako aj nadania v Taijutsu a fyzickej sile som začal stúpať smerom nahor, čo mi zabralo dosť slušnú dávku času. Odkedy som tu zliezol, bolo nanajvýš pár hodín po raňajkácha teraz bolo slnko na najvyššom dostupnom bode na oblohe. Ani by som bol nikdy nepovedal, že som sa dokázal až takto zdržať v jednej jame.

Keď som sa dostal konečne na vrchol, zvalil som sa do trávy a oddychoval som, bola to strašná drina, takto náročný tréning som nezvykol podstupovať každý deň, okrem toho, nebol som príliš zvyknutý na silový výkon, od nepamäti som sa zameriaval na Taijutsu ohľadom rýchlosti, obratnosti a dokonalosti až nakoniec vždy zadovážila sila, ktorá bola skôr mojou pasívnou schopnosťou, hoci neskutočne veľkou oproti obyčajným alebo aspoň iným typom shinobi akým som bol ja sám. Sledoval som modré oblaky, a pritom premýšľal nad ďalšou hodinou a ešte aj tou čo príde po nej, ako si zadovážiť čo najzmysluplnejší tréning aby som nevyšiel z formy.

Postavil som sa na rovné nohy, vydýchol som si ešte pár krát než som sa vybral na cestu domov , späť k Celestu.
Akonáhle som dorazil pred brány mesta, a chystal som sa vôjsť dnu ešte pár dobrých ľudí ma zastavilo pred bránou a pýtali niečo ako peniaze, vlastne pýtali peniaze za bezpečný priechod do mesta, hoci som potreboval spraviť nanajvýš krok aby som sa doň dostal , tak mi to nedávalo zmysel, a len som tých týpkov obišiel, očividne si chceli privyrobiť, a moja reakcia na tú ich menšiu frašku ich zahanbila, pretože akonáhle som bol jednému z nich chrbtom musel som mu vyblokovať ruku ktorou sa ma chystal udrieť. ...Hmm... zamyslel som sa ako zadovážiť s niekým takým ako je on, keď som sa otočil a pevne som mu zvieral ruku ktorú som mu ešte predtým nalomil, aspoň čo sa týkalo tých pár prstov čo na nej mal. Stiahol som druhú ruku k telu, prvú ktorou som ho držal za už nalomené zápästie, som potiahol dolu a spolu s ňou a bolesťou ktorú v tom cítil spravil automaticky úklon k zemi, než dopadli na zem jeho koléna druhá ruka ho zasiahla priamo do hrudníku kde zostal na zemi úplne vyradený z dnešného a možno aj nasledujúce dňa, pri troche jeho štastia samozrejme, zdvihol som pohľad na zvyšných dvoch-troch z nich a tí sa okamžite stiahli akoby sa po nich zľahla zem.

Zakončenie dňa však ešte rozhodne nenasledovalo, mal som ešte pred sebou cestu do Dojo, kde som mal rezervovanú za menší obnos Ryo z poslednej misie vlastný tréningový priestor na nasledujúce 2 hodiny, mal som sa tam stretnúť ešte so svojou spolubydliacou , kde som chcel precvičovať klanové techniky a Kekkei-Genkai zároveň, ako sa aj naučiť niečo nové.

Bolo ďalšie chladné popoludnie a Lavi tak ako obvykle trávil čas vymýšľaním náročnejšieho tréningu ako absolvoval naposledy. Akoby aj nie, chcel byť čoraz lepším aby sa mohol rovnať svojim budúcim a neznámym protivníkom ktorý mu budú stáť v ceste za jeho cieľom a jeho ideou. Netrvalo dlho a spomienkami sa vrátil za hranice kontinentu Temnej Ríše až do minulosti, a do sídla svojho domova kde spomínal to čo videl svojimi očami po prví krát, a na čoho sa princíp teraz snažil prísť on sám, hoci vedel , že to bude hrozne ťažké, nemal na výber. „Hakke Kūshō (Osmí Trigram: Vzdušná Dlaň)“ prehovoril Lavi a sústredil presne potrebné množstvo čakry, ani o chlp viac než bolo nutné aby dokázal čo chce, hoci to nebolo príliš platné lebo opäť v tejto technike zhlyhal potom ako spravil výpad ktorým chcel čakru zformovať v následný útok vpred. Šlo o prvú techniku na väčšiu vzdialenosť, bola jednou z mála ktoré rodina Hyuuga mala a preto bola preňho aj taká dôležitá, možno jeho hlavná zbraň v budúcnosti mu robila neustále problémy ale napriek tomu nestrácal odhodlanie. Nahromadenie čakry, priamo do dlaní, a následné vypustenie v jediný okamih obrovský tlak čakry odmrští všetko do poriadnej vzdialenosti a pritom neberie ohľad na váhu ani silu protichodného predmetu alebo človeka stojaceho na druhej strane, jednoducho dokonalá technika na udržanie si nepriateľa od tela ak to potrebujete.


„Hakke Kūshō (Osmí Trigram: Vzdušná Dlaň)“ zvolal som a udrel dlanami tesne pred strom , pred ktorým som stál, prudký vietor ako sa mohlo na prví pohľad zdalo rozvírala čakra ktorá bola neskutočne silná už len tím že toto dokázala, napriek tomu by to isté nemohol zopakovať nikto kto nepriešiel špeciálnym tréningom rodiny Hyuuga, či už bol hlavnej alebo vedľajšej vetvy, každá technika závisela od jedinca, taký bol Laviho názor, preto to nevzdával a pokračoval v tréningu tejto techniky aj dnešný deň, hoci to už trvalo 2 deň, pomaly sa začal dostávať na jej princíp, a veril že to tentokrát zvládne.

„Hakke Kūshō (Osmí Trigram: Vzdušná Dlaň)“ ozvalo sa po tretí krát v rade, a Lavi už opäť udrel dlaňami rúk tesne pred mohutný strom, ktorý sa tentokrát zachvel pod návalom sily ktorým naň človek zapôsobil. Bolo to ťažšie než to vyzeralo, už teraz to bolo celkom fajn, ale Lavi chcel túto techniku dotiahnuť do dokonalosti a preto pokračoval aj nadalej, potom ako ho už odpísala aj Miyuki ktorá mu s tímto tréningom pomáhala do doby , než nenastala noc, a bola príliš unavená nato aby tu s ním ešte trávila nejaký ten čas, tak sa rozlúčili a on mohol pokračovať vo svojom tréningu nadalej nerušene a bez obáv , že by sa musel nejako namáhať, pretože tentokrát už poznal princíp ako aj účel techniky záviselo to už len od precvičovania.

Lavi privrel oči, sústredil sa len na jediný cieľ , na jediný bod, keď otvoril oči a v nich bol Byakugan, vystrel obe dlane a pritiahnuté k telu ich stiahol ešte bližšie k hrudníku následne zabalancoval na mieste a poriadne sa zaprel nohou do zeme, pričom následne veľmi silno a prudko vystrel dlane nahromadené obrovským ale ani na kvapkou nepremárneným množstvom čakry vpred, a tesne asi tak pol milimetra pred daným stromom sa jeho dlane zastavili vo vzduchu, prudký úder ktorý nasledoval bez najmenšieho dotyku dokázal v okamihu pohnúť samotným stromom a z časti ho vyvrátiť z koreňov čím ho aj natrvalo poškodiť, skutočne mocná technika, bola prvá myšlienka ktorá Laviho napadla, ked si vydýchol a pocítil úbytok čakry ktorú premárnil za celé dva dni tréningu. Bol čas to skončiť, technika bol dotiahnutá do dokonalosti a on si mohol konečne spokojný sám so sebou vydýchnuť, teraz si bol opäť raz istejší , že je k svojmu cieľu neustále bližšie.

Prišiel nasledujúci deň, a ja som už v skorých ranných hodinách bol v jednej z najvyšších veží v temnej ríši, odtiaľto sa vraj dalo pozorovať celé mesto, čo bola lož, pretože obsiahnuť mesto len obyčajným zrakom bolo nemožné pre človeka, pokiaľ nevedel lietať. „Byakugan!“ po poskladaní pečatí pri ktorých sa mi zlepšila koncentrácia na moje Doujutsu som otvoril oči, a rozšíril svoj pohľad do ohromných výššok, snažiac sa prekonať svoje limity. Obyčajný shinobi nepochádzajúci z klanu Hyuuga, by bol očividne dosť sklamaný výhľadom, ja som dokázal vidieť všetko súčasne svojimi očami, vyvýšené miesto my naviac dávalo vynikajúci rozhľad a z tohto miesta v meste som bol schopný prakticky zamerať všetko čo by som chcel, boli však aj veci za ktoré ani moje oči nevideli, rôzne techniky, čakra omnoho mocnejšia než čokoľvek čo som videl, nedokázal som prehliadnuť priamo do Noctisa, nie z takejto diaľky.

Deaktivoval som svoje Doujutsu, „hmm..“ obrátil som sa, za chrbtom som mal dosť nepríjemnú osobu, tento chlapík ma sledoval odkedy som opustil dom, vedel som o tom v podstate okamžite, zaujímalo ma čo chce, keď konečne sám vykročil z tieňa miestnosti, nijak zvlášť ma to neprekvapilo, výraz v mojej tvári bol nečitateľný, podľa úrovne jeho čakry, nešlo o žiadneho Jounina, mohol byť tak patrične na úrovni slabšieho Chuunina, okrem toho, dokázal som ho prehliadnuť veľmi rýchlo. Muž preglgol, očividne sa bál toho čo príde, ale vydržal tu pretože musel, dôvodom prečo musel, bolo to, že to nebola jeho vlastná iniciatíva, jeho vlastné rozhodnutie. „Tak ? Kto ťa poslal ?“ opýtal som sa, oprel som sa o múr steny prekrížil som ruky, a díval sa naňho dosť drzým pohľadom. Očividne zaskočený otázkou, vytiahol kunai a vybral sa bez slov ku mne, v posledných troch svojich krokoch sa zdal omnoho rýchlejší než v predošlých vystrel ruku, kunai bol už tesne pred mojím bruchom, kedˇv tom zastavil, modrý záblesk svetla vychádzajúci niekde z jeho chrbta, kunai mu vypadol z ruky tesne pred nárazom a Lavi Hyuuga pred ním sa rozplynul vo vzduchu, „Bunshin no Jutsu“ vysvetlil som stojac za ním s aktivovaným doujutsu v očiach, vystretou dlaňou kde som odzadu zasiahol jeho čakrový systém, bez väčších komplikácií. Muž padol na zem a viac už ani nevstával, na prví pohľad vyzeral mŕtvy, na druhý bol len omráčený a vážnejšie zranení. Vytiahol som mu z vrecka papierik a vopchal ho do kapsy, nato som odišiel preč, mal som ešte hodinu času, potom som bol rozhodnutý nájsť toho kto tohto hlupáka poslal a myslel si , že ma môže poraziť.

O niekoľko minút som stál v tréningovej miestnosti s Miyuki Hyuuga, dievčaťom ktoré so mnou pred rokmi utieklo z domova. Jej ruka prefrčala tesne popri mojej hlave, pocítil som okamžite bolesť, juuken v spojení s byakuganom predstavoval bolesť aj pri momente ked vás čakra len škrabne, bolo to nepríjemné, ale dôležité bolo že som sa správne uhol, a získal tak prístup k jej čakra bodom, odrazil som jej útok oboma rukami, spravil som výpad v pred, a vyrazil jej ruky dohora, následne som stiahol ruky k telu, uškrnul som sa a vystrel dlane v spojení vpred, k jej srdcu, asi 5 milimetrov pred narazom som stiahol čakru preč, a zastavil som sa. „Takýto úder, by ťa odrovnal na niekoľko mesiacov lôžka, bez skúsenejšieho medica z klanu Hantazu, ktorý by ťa na nohy postavil možno za pár týždňov“ .... vzpriamil som sa a pozrel jej do očí, „čo sa deje Miyuki ? myslíš na niečo celkom iné než tréning, takto si zraniteľná, slabá, neber ohľady nato s kým bojuješ, znova“ povedal som a zaujal som polohu , bojovú pozíciu pre štýl Hyuuga klanu, Miyuki na moju výzvu len vyčerpane prikývla a spravila to isté čo ja, nasledujúci boj sa niesol niekoľko minút kým Miyuki opäť nepodľahla môjmu Taijutsu, a ja som skončil s dnešným tréningom.

Bolo ráno, po včerajšom vyčerpávajúcom tréningu som ešte stále ležal v posteli, dnes na však čakal náročnejší deň než boli tie predchádzajúce, bolo to len pár dní čo som sa naučil techniku Hakke Kūshō (Osmí Trigram: Vzdušná Dlaň), a už som potreboval trochu upraviť jej vlastnosti, takejto úprave sa v klane Hyuuga vravievalo Hakke Hasangeki (Osmí Trigram: Ničitel skal), ktorý je v podstate úpravou techniky do akejsi silnejšej verzie, kde sa mení pomer množstva a umiestnenie a následného vypustenia čakry z jednotlivých bodov v dlani ruky. Posadil som sa na kraj posteli, pretrel som si oči rukami a následne som prešiel do kúpeľne kde som sa opláchol čistou vodou, prezliekol a vyrazil do Dojo, kde som mal vyhradené miesto pre tréning. Asi po hodine som sa ocitol zoči voči niekoľko metrovým kôlom z dreva, a prekrížil som ruky a zavrel oči, premýšľal som, pravdou bolo , že môj tréning bol neskutočne obmedzení o vlastný talent a vlastnej schopnosti analízacie situácie z dlhodobých myšlienok. Nemal som otca, nemal som matku, nemal som klan, nebol som ani z hlavnej vetvy klanu, všetko čo som vedel, všetko čo som sa kedy naučil, bolo vlastnou zásluhou a tentokrát tomu nemôže byť inak.

„Hakke Hasangeki (Osmí Trigram: Ničitel skal), mocnejšia technika od Hakke Kūshō (Osmí Trigram: Vzdušná Dlaň)“ prišla spomienka kde som videl účinok tohto jutsu, v boji dvoch členov klanu, pred odchodom z lode, môj otec túto techniku používal veľmi často, „je určená len na blízko, ide v nej o rotáciu čakry, veľkého množstva čakra, ktoré odsotí nepriateľa a poškodí ho“ .... predstavil som si ako by to asi mohlo vyzerať v praxi, rotácia čakry by zas nebol taký problém, avšak nevedel som zatiaľ ako začať, v tom som dostal nápad a otvoril som oči, zaujal postoj, a následne spravil prudký výpad oproti drevenému kôlu pred sebou, a prišiel veľmi tvrdý úder, čo bolo pre mňa síce dosť nezvyklé ale nedal som to na sebe nijako poznať. Sledoval som svoju čakru, a jej chovanie pri údere, rozhodne to nebolo ono, tentokrát som však vdaka svojmu Byakuganu mohol nasmerovať extrémne rýchlo a preskočiť desiatky hodín tréningu, oproti používateľovi bez mojej Kekkei – Genkai.


Vyhrnul som si rukávy, a pousmial som sa, teraz šlo už len o schopnosť uplatniť tento úder, dosť som si veril, predpokladal som, že túto techniku zvládnem dosť rýchlo, prikrčil som sa a v okamžiku obrovskej rýchlosti som sa ocitol pred kôlom z dreva, „Hakke Hasangeki (Osmí Trigram: Ničitel skal)!“ udrel som celou silou, silou svojej čakry, nie svojou fyzickou silou, záblesk bieleho svetla ktorý s tím prišiel bol skutočne mocným, najskôr som zasiahol kôl z ľahka a následne vypustil rotáciu čakry, z dlane, kôl sa zatočil vo vzduchu a preletel pár desiatok metrov dozadu kde udrel do múru a prerazil tak stenu do druhej miestnosti.

Keď som sa chcel pozrieť na druhú stranu do vnútra vošlo niekoľko shinobi, ich priateľ ležal na zemi pod haldou dreva a betónu, očividne stále na druhej strane ked sa stena preborila. Pozrel som na nich a ich výraz v očiach ktorý bol výzvou k boju, jednou nohou som sa oprel dozadu, vystrel ruku vpred, v očiach mal svoj Byakugan a len som sa prihlúplo uškrnul, vyštartovali na mňa všetci traja súčasne, všetkým sériam úderov som sa uhol prakticky a veľmi jednoducho a akonáhle sa mi naskytla šanca spravil som čo som musel, udrel som dvoch z nich do hrudníkov, to ich vyšľahlo trochu do vzduchu, stiahol som ruky k telu a zaprel som sa nohami do zeme, „Hakke Hasangeki (Osmí Trigram: Ničitel skal)!“ udrel som oboch veľkou masou čakry a prerazil s nimi dalšie dva otvory do kamenistej steny takže sa ocitli pri svojom kamarátovi, spokojne som sa len pousmial a odkráčal som preč akoby sa nič nestalo, môj tréning skončil dalším výrazným úspechom a opäť som bol o niečo lepší než naposledy ked som sem vkročil.

Bolo ráno, Celestus ešte spal, no aspoň väčšina. Naoki patril k väčšine, a tiež spal. Avšak nie na dlho, pretože dneska ráno zostal jeho otec doma, a on zostáva doma len v ojedinelých situáciach, čo by mohlo znamenať, že ide niečo Naokiho naučiť. Bolo asi 5 hodín ráno, keď potichu prišiel do izby, nebol na zpozorovanie, a potom drasticky Naokiho zobudil. Tentokrát ho oblial ľadovou vodou, čo ho ihneď prebudilo, no namiesto nadávania hodil vražebný pohľad na jeho otca, ten sa len bez nejakej gestikulácie na neho pozeral, a pošeptal.
"Je čas na novú techniku" hneď ako to povedal, tak sa pomalým krokom rozkráčal von z izby, pravdedpobne mieril do veľkej záhrady, no to bolo Naokimu akurát jedno, pretože nebol ešte nič schopný vnímať, no v tom sa mu v hlave ozvala Tsuki no Gogyou.
"Hej, vstávaj, bude nová technika..." povedala to dosť otrávene, no aspoň to konečne Naoki zereagoval. Urýchlene sa obliekol, umyl si zuby a podobnú rannú hygienu, a pomaly sa rozkráčal von, za matkou, na tú len nepríjemne zazeral, aj keď to nebolo cielené, len bol ešte stále rozospatý. Matka ho do nového dňa privítala s ohromným úsmevom, a naznačila mu, že otec ho čaká v záhrade. Naoki len s menším úsmevom prešiel, a keď vošiel do záhrady, už mohol vydieť jeho otca ako ho tam čaká.
"Kde máš Shiraishiu?" opýtal sa ho dosť nepríjemne, lebo bolo jasné že si ju Naoki zabudol, no rýchlejším krokom sa pre nu vrátil, a kývol hlavou, na znak že môže začať. Jeho otec sa len mierne pousmial, čo zaskočilo Naokiho, pretože keď ho vidí usmievať sa, tak to nikdy neznamená nič dobré.
"Táto technika, ktorú ťa budem učiť je jedna z tých základných, avšak bez nej sa moc neobídeš, a pretože ju musíš vedieť majstrovať, ako člen hlavnej rodiny." Jeho otec so povedal už celkom milším tónom, no to Naokiho nezaujímalo, chcel vedieť o akú techniku sa jedná, a pretože mu naznačil kývnutím hlavy že má pokračovať.
"Technika sa volá Ninpōka: Sōkenseiki (Démonické Ninja Úmění: Pohlcení), a ide v nej o to, že sa naučíš čerpať Temnú Démonickú Energiu, zo svojho démona, a následne ju zmiešaš so svojou vlastnou chakrou, a tým vznikne démonická chakra.. Znie to jednoducho, a ako členovy hlavnej rodiny by ti to nemalo robiť problém, ale..." Po slove "ale" sa zasekol, čo trocha Naokiho urazilo, takže sa len nachvíľu zamyslel, a svoju Shiraishiu si dôkladne chytil do rúk no v tom sa ozvala Tsuki.
"No, toto by sme mohli dať, nemal by to byť pre nás problém, ale pametaj že doluješ zo mňa a následne to zmiešaš so svojou chakrou" . Naoki sa len pousmial, avšak tak zákerne a začal sa sústrediť. Nachvíľu si zavrel oči, no ešte sa nechcel pozrieť, ale cítil nepríjemné svišťanie. To bola jeho Shiraishia, ktorá by bola ako kedy obalená fuutonom a raitonom, čo bolo pre neho dosť ojedinelé, ale to bola asi sila démonickej chakry. Tsuki sa len pousmiala, a jeho otec len prikývol. Bolo na ňom vidieť, že je celkom šťastný, no nič nepovedal, len kývol hlavou.
"Dobre, nesklamal si... Ja teraz idem, uvidíme sa potom". Povedal, no Naoki len prikývol, a jeho otec sa vyparil. Po tomto menšiom tréningu sa Naoki rozhodol dopriať si chvíľu pre seba, a dospať dnešný deň.

Len pred pár sekundami začalo vychádzať slnko na oblohu, a ja som bol na streche vysokej budovy, bol som vzpriamený, a mal zavreté oči akoby som stál vo spánku. Slnko pomaly stúpalo na oblohu, a jeho lúče začali postupne ožarovať celé mesto ako neskutočná vlna tepla blížiaca sa ku mne, cítil som slnečné lúče ako stúpali stále vyššie a vyššie až keď sa konečne dostali na úroveň mojich bledých bielych očí, ktoré som v tom okamihu dokorán otvoril, a zvolal... „Byakugan!!!“ môj zrak začal napredovať, najprv to bolo 5... 15... 30 metrov až som sa zastavil pred budovou, bola to vysoká stena, už beztak moje oči vyzerali akoby šli vybuchnúť v tom sa na nich zvýraznili žili ktoré vystúpili z aktiváciou môjho doujutsu a ja som v tomto momente prehliadol skrz hrubú kamennú stenu, a za stenu ktorá bola za ňou a za tú dalšiu, až moje oči spočinuli na dievčati. Prezliekala sa, a tak som obrátil na tento moment svoju pozornosť niekam inam... na radnicu, kde som opäť mohol vídať veľké množstvo zvláštnej čakry patriacej pravdepodobne mužovi menom Shikio, aj ked jeho čakru a duchovnú energiu bolo veľmi ťažké rozpoznať ako každého za prítomnosti démona z klanu Akuma, v tom momente ked ma to prestalo baviť snažil som sa svoj zrak poslať až za vzdialené kúty mesta Celestus.

Môj pokus dopadol viac ako neúspešne, nebol som schopný sledovať ani len určitú časť tohto rozľahlého miesta. „Kruci...“ povedal som pre seba zovrel som obe päste a obrátil som sa pričom môj byakugan zmizol z očí. „Stále nie som dosť dobrý... môj rozsah sa síce zlepšil, ale ak to pôjde takto pomaly, nikdy sa nebudem môcť rovnať členom rodiny“ ... uvoľnil som zovretú päsť a zoskočil zo strechy budovy pričom som dopadol tak , že som sa rukou opieral o zem a kľačal som. Keď som vstával predo mnou bola budova, v ktorej býval člen s ktorým som bol na misii, volal sa ... na meno som si už nespomenul, nikdy som ho za priateľa nepovažoval, postavil som sa a kráčal som smerom k východu mesta, mieriac cez tréningovú štvrť.

V tom som sa ocitol v uličke kde som prví krát bol nútený bojovať s niekoľkými hlupákmi, to bol môj prví deň, keď som využil Juken a poslal niekoho na niekoľko mesiacov na lôžko, bolo to v dobe pred dvoma rokmi, ked som sa zastával Naoki, mojej priateľky ktorá na tento kontinent priprávala so mnou. Kráčal som dalej a bol som nútený premýšľať o Akanamim. Muž ktorý o mne vedel všetko, a ja o ňom maximálne toľko , že ma nielenže zachránil ale mal spôsob ako si budem môcť splniť svoj sen, zastavil som sa a otvoril som oči, mal som plány a ciele, a už som nechcel byť zdržiavaný nikým a ničím, spravil som pečate a natrvalo otvoril svoje oči, Byakugan! cítil som silu prechádzajúc mi celým telom, som tentokrát vedel, že dokážem čo chcem, jediné čo budem musieť spraviť, je získať čo najskôr na sile, skrz tieto oči ktoré mi boli dané od narodenia ako aj osud stať sa vodcom rodiny Hyuuga.

„Ešte ti zostala jedna šanca...“ podotkol som smerom k svojej priateľke zo svetlej ríše, ktorá so mnou trénovala, tieto tréningy boli viac menej, len relaxom, a ja som ju učil ako sa ubrániť ostatným, predsa len sa moja kamarátka nechcela nikdy stať kunoichy potom, ako zomrel jej otec, a následne nato môj sa akosi uzavrela do seba. Odrazu sa prudko, pohla a spravila výpad jednou rukou, ja som však bol zameraný na tú druhú, pretože som pozorným zrakom sledoval každé gesto a každú mimiku jej tváre, bolo to pre mňa celkom ľahké rozoznať, tento v úvodzovkách blaf na mňa. Spravil som krok dopredu, a v typickej bojovej póze klanu Hyuuga, som sa sklonil v poslednej sekunde, a jej ruka prefrčala tesne ponad moju hlavu, pričom som jej ja vlastnou rukou zachytil tú druhú, a tak som mal v podstate voľné pole, napriahol som pravú ruku ktorá bola voľná, a zasiahol som ju tesne pod srdce, pričom som nepoužil Juuken, takáto rana a ešte k tomu a pár centimetrov vyššie, by nedopadla pre ňu v žiadnom prípade dobre, čo som vedel ako ja tak aj ona, nestihla by nijak zareagovať na takú situáciu.

„Znova“ prehovorila na mňa, ja som sa len otočil chrbtom a pousmial než som k nej prehovoril, ... „dnes už nie, nemám na to čas, potrebujem ozajstého protivníka“ následne nato som preskočil otvoreným oknom a ocitol som sa na strechce domu pričom som hľadel z výšky do uličky, do ktorej som po chvíľke zoskočil, a hneď nato som sa zamyslel nad otázkou ... ale koho ? .... reagujúc na skutočného protivníka pri ktorom by som sa aj trochu unavil.

V ten deň som strávil, väčšinu času prechádzaním sa po uliciach mesta, ľudia na moju prítomnosť reagovali rôzne, zvlášť kopa ľudí, ktorých som si tu za čas ktorý tu žijem znepriatelil budˇto svojou povahou alebo skrátka tím, že nedokázali prijať skutočnosti ktoré som im vždy pokojne vytmavil na oči, väčšinu z nich som poznal z Dojo. Na druhej strane vždy bolo príjemné si sadnúť na kus reči s obchodníkom až zo svetlej ríše, ktorý sem chodil vždy raz za tri mesiace, a zato, že som mu zaplatil mi vždy dal pár informácií, chýrov a noviniek, ktoré sa okolo klanu Hyuuga dozvedel, ale už to bolo asi 7 rokov dozadu čo ma niekto v Sanctum spomenul, mali ma už za dávno mŕtveho a z ich myslí som zišiel rovnako rýchlo ako život môjho otca, vedeli , že tajomstvo klanu nikdy nevidám, a zlomenie pečate na čele násilím by malo za následok len moju vlastnú smrť, tak som o to nikdy v meste nikoho nežiadal, pretože som vážne pochyboval , že by toho bol schopný hoc aj samotný Noctis, možno by síce zvládol, ale než by prišiel nato ako alebo jak, prví pokus by ma určite zabil.

V tom som si všimol ako uličkou beží chlapík, a za ním ženská ktorá niečo kričala, vytiahol som jednu ruku z vrecka, a pokojne som kráčal dalej, akonáhle prebehol okolo mňa, vystrel som prudko dlaň svojej ľavej ruky a zasiahol ho do hrudníku, v očiach som mal temnotu a vychádzal z nich strach, tento chlapík mal dnes smolu, pretože si odniesol moju hromadiacu sa náladu za posledných pár dní, „SHUKUKEN!!!“ ozval som sa nahlas, a z jeho úst vytryskla kopa krvi, pričom na zem pustil pravdepodobne niečo čo ukradol, avšak mňa to absolútne nezaujímalo, bol to len predmet ktorý ospravedlňoval moje jednanie v centre mesta, čo by každý pochopil. Mužovi sa podlomili kolená, množstvo čakry ktoré som prerazil skrz jeho tela, tenketsu, a vnútorné orgány sa dalo zrovnávať s prerazím tela katanou, muž padol na zem, a ja som neprejavil žiadny náznak ľútosti, oči mi nakoniec skĺzli dole, a keď pribehla ženská ktorá sa zhrozene dívala na muža na zemi potom na mňa, len som pohŕdavo odvrátil zrak a kráčal naprieč uličkou akoby sa nič nestalo, moje myšlienky smerovali k domovu, cítil som potrebu vrátiť sa a začať niečo robiť, konať a pohnúť s touto pochabou existenciou v Celestus ktorej sa dalo hovoriť len prežitie, a nie život.

Sociopat ? Pozdvihol som obočie, keď sa k zemi skotúľal môj protivník a ja som počúval len ozvuky svojej spolubývajúcej, z Hyuuga klanu. "Ja niesom žiaden sociopat, predsa do teba vrazil schválne nie ?" opýtal som sa, Miyuki Hyūga. Tá len prekrížila ruky a pozrela sa do mojich očí, ale následne nato od nich odvrátila zrak, pretože v mojich očiach bol Byakugan, v tom som ho deaktivoval, a otočil sa od týpka na zemi, ktorý sa plazil preč odo mňa z Doja čo najdalej. "Tak sa na mňa pozrieš ?" opýtal som sa jej nechápavo, netušil som čo má za problém. V tom som dostal prednášku o tom, že stále myslím len nato ako bojovať, ako splniť cieľ a pochovať hlavnú vetvu, a z toho, že stagnujem neustále v Temnej Ríši, si to vybíjam až príliš okázalo na ninjoch ktorý sa so mnou chcú v Dojo stretnúť predovšetkým preto lebo chcú vidieť schopnosti klanu Hyuuga, no jediné čo vidia sú zdravotné sestričky, a potom začalo niečo o tom, že ten chlapec čo sa plazil preč sa jej páčil, a že jej ničím život. Ja som len neprítomne pozeral na dievča a v hlave sa mi odohrávalo niečo typu...

...mohla by už prestať kričať, tá toho nažvaní, akoby dostala druhú pubertu, načo sa ten maník vôbec chcel vyťahovať tím, že ma porazí, beztak je to očividne lúzer, asi mu ešte vrazím a potom sa vyparím, nemám v úmysle sa tu z nikým párať, Dojo je tréning, a kto neznesie tréning, neznesie ani prehru... odvrkol som v myšlienkach, a v momente vyliezol po vysokej stene doja na strechu, a stratil sa Miyuki z dohľadu, nemal som v pláne počúvať tie jej prednášky a kecy.

Ktovie, možno by som mohol vziať nejakú zaujímavú misiu, pomyslel som si, dívajúc sa pozorným okom skrz stenu, v ktorej bývala Keiko. Byakugan! ozval som sa nahlas, je čas precvičiť si zrak, naviac, posilniť môj rozsah a dosah Doujutsu, musím nejakým spôsobom prekonať členov hlavnej rodiny, skrátka musím... pomyslel som si zdrvujúco a upriamil som pohľad, v tom som sa postavil na nohy, a upustil zrak z pohľadu skrz stenu domu Keiko. Dívajúc sa inde, snažiac sa prekonať svoje absolútne limity, ako som to robieval takmer každý deň, každý večer, po celý svoj pobyt v meste, klamal by som keby som nepriznal, že som nezaznamenával zmeny sily svojich očí, avšak rýchlosť bola viac ako nedostačujúca, bola sotva trojpercentná... čo ma začínalo vytáčať, potreboval som sa akýmsi spôsobom, ktorý nikto nikdy neobiavil zbaviť pečate na svojom čele, neraz som ma nutkanie zo zúfalstva ísť s takouto žiadosťou za samotným vodcom ríše, avšak, jeho odpoved som poznal už teraz, ked som sa trochu zamyslel, toto by on nedokázal, nie bez toho aby som prežil.

O niekoľko hodín som ležal na zemi, strašne ma pálili oči, a ja som takmer nič nevidel, bol to hrozný pocit, príliš som preťažil svoj byakugan, aj napriek tomu, že som si kontrolovať čakru, som pokračoval v tréningu, a teraz som prežíval toto, cítil som sa ako bezbranný slepec, hľadajúc záchytní bod, svet sa predo mnou zrazu uzavrel, a ja som videl len temnotu.. o niekoľko minút sa mi však zrak začínal vracať naspäť a postupne silnel a ja som už vedel , že snád bude v poriadku, a nič sa mi nestalo, ale toto bola moja prvá skúsenosť a takouto bolesťou ohľadne využívania môjho Kekkei-Genkai....

Následne nato som sa pobral domov, kde som si odpočinul a premýšľal ako sa mám ospravedlniť Miyuuki, a takisto som bádal na tým, čo budem robiť ak sa nezbavím svojej prekliatej pečate.

Bolo ráno, nad Celestom bolo však ohromne mračno, predsa len sa to nevovalo Temná Ríša pre nič za nič. Nebolo takmer nič vidieť, pretože bolo ešte trocha temno. Mohlo byť tak 6 hodín ráno, čo bol pre Naokiho dosť nezvyčajný čas na vstávanie. A to sa potvrdilo aj pri následujúcich aktivítách. Len znudene prešiel do kúpeľne, urobil rannú hygienu, a podišiel do kuchyne, kde už mal pripravené raňajky. Jeho matky nebolo však nikde, a rovnako ani otca, ich spáľna bola prázdna, a všetko nasvedčovalo tomu, že išli preč. Naokiho to moc nezaskočilo, pretože jeho rodičia často cestovali, avšak samí. Predsa len byť v hlavnej vetve malo svoje povinnosti. Naoki tam však zazrel ešte aj jeden zvitok, ktorý bol zelený. Bolo mu jasné, že to bol jeho otec, avšak netušil čo tam bude. Naraňajkoval sa, a následne sa rozhodol daný zvitok otvoriť, aby zistil čo po ňom otec chce, no na jeho prekvapenie to bol zoznam jutsu, avšak tentokrát s jeho podstatou, Dotonom. Naokiho to trocha zaskočilo, pretože s Doton ešte jutsu nemal, ale ešte teraz si pametá, ako sa to učil, bolo to pre neho peklo, a zvykol si na to, že s Dotonom asi nič spoločné mať nebude. Vyšiel teda vonka, a začal si pozerať techniku, ktorú by sa mal naučiť.
"Doton: Gishu Temoto" prečítal si názov, a následne aj popis techniky. Technika vyzerala celkom primitívne, avšak sa to rozhodol skúsiť to. V podstate musel len napriahnúť ruku do zeme, a pomocou tohto jutsu zaboriť. Preto sa rozhodol skúsiť to. Povedal názov techniky, skrčil sa a rukou začal prechádzať do zeme, dostal sa po lakeť, a jeho ruka sa objavila 4 metre ďalej. Naokimu to prišlo nechutné, a preto asi po troch sekundách techniku zrušil. Bola to pre neho dosť dobrá skusenosť, pretože toto jutsu môže veľmi dobre využívať s pečaťou, aj keď to malo mnoho fatálnych nevýhod, Naoki si stál za tým, že sa mu to hodí. To bola prvá časť Naokiho tréningu, teraz následovala ďaľšia technika. Tentokrát bola trocha iná, ale rankom rovnaká. Volala sa Doton: Tsuchi no Shinsui, a v popise sa mohol Naoki dozvedieť, že táto technika prakticky mení zem okolo neho na blato. Naoki urobil niekoľko pečatí, a povedal.
" Doton: Tsuchi no Shinsui" a okolo neho sa začala meniť zem na bahno, ale také riadne nechutné, a hlavne bolo ťažko manipulovateľné avšak Naoki mu ešte uskočil, no úplne si vedel predstaviť ako ho zakomponuje do boja.

Po delší době se opět objevil u Doja v Temné říši, které se nacházelo v městě Celestus. Jako obvykle, vkročil dovnitř, pozdravil správce objektu a pak prošel budovou až k zadním dveřím. Prošel jimi a zamířil na tu malou loučku s jezírkem. Opět se usadil na kameni nad malou vodní plochou a na kolena si položil obě své obnažené katany. Tiše si prohlížel jejich čepele a uvažoval nad tím, jak by se dali využít k nějaké technice. Pak si ovšem zavzpomínal na domov, na své mládí a radost. V tom si uvědomil, že se nenaučil stále to nejzákladnější, co mu chtěl kdy otec předat, společně s těmito katanami. Byla to technika jejich rodu, využívající obě čepele téměř dokonale. Byl to sice celoživotní trénink, ale otec mu vysvětlil základy. Byl na tom postaven celý výcvik samurajů v jejich rodině. Okamžitě se postavil a uchopil katany pevně do rukou. Zavřel oči a soustředil se tak, aby každý jeho pohyb, který se chystal udělat, byl nejjednodušší, ale zároveň nejúčinnější. Nejprve mu to moc nešlo. Sice ovládal obě ruce stejně dobře, problém ovšem byl, aby jedna dělala něco a ta druhá také tak. Trénoval neústupně dva dny v kuse. Pil pouze vodu z čistého jezírka, ale trénink se mu bohatě vyplatil. Již zvládal základy této skryté techniky, která byla zároveň i skillem. Její název byl: Date Ryū: Sensō odori - NiKatana. Byl velice spokojen se svým tréninkem, a proto do blízkého stromu udělal dva zářezy. Za každý zářez mohla jedna katana, které se už pohybovali s jistou dávkou propracovanosti a přesně sestavených tahů. Od této doby se považoval na další úrovni v rámci Kenjutsu. Cesta, kterou vedl již několik let byla opět o několik kroků dál. Proto zasunul katany zpět do pouzder a vyčerpanými kroky vyrazil k budově Doja a následně ven. Byl rád, že za tak krátkou dobu udělal takový pokrok. Právě v tento okamžik měl jeden cíl – pořádně se najíst! Proto zmizel v ulicích města.

Po dvoch, celkom náročných Doton technikách sa Nichiro rozhodol si dať trocha pauzu, pauzu samozrej strávil na uliciach Celesta, kde si začal hľadať nejaké občerstvenie, chcel nejaké lacné, a aj dobré, a Nichiro to tam moc nepoznal, pretože väčšinou jedol doma, avšak jeho matka bola na cestách, spolu s otcom, takže musel voliť túto variantu. Prešiel na uličku, ktorá bola zaplnená podnikmi, avšak väčšina z nich boli len miestne krčmy, čo Nichiro moc nepotreboval. Celá táto ulička pôsobila kriminálne, a temne naladená, aj keď to nebolo nič nezvyčajné v hlavnom meste Temnej Ríše. Nichiro len vykročil smerom vpred, pričom zahliadol menšiu skupinku ľudí, ktorá stála vonka pred krčmou, aj keď nič nerobili, dosť blbo sa usmievali, Nichiro bol paranoidný, a preto si radšej od nich podišiel meter viac, na druhú stranu. Keď sa k ním bližšie priblížil, mohol si všimnúť že to boli len muži, a vyzerali dosť zanedbane, Nichiro predpokladal že to sú nejakí tuláci, no odrazu sa na povel jedného rozkráčali naprieč Nichirovy, čo ho dosť vystresovalo, no stále si nebol istý, či sú to Shinobi alebo nie.„Hej hej chlapče, čo tak sám v takejto temnej uličke?“ opýtal sa dosť pošmešne jeden z nich, bol to ten, ktorý im práve naznačil aby išli za Nichirom. Nichiro sa len zastavil, pretože ho obkľúčili, no predpokladal, že Shinobi nebudú, ale mali katany. Bohvie či s nimi vedeli zaobchádzať. Nichiro si len nahmatal svoju Shiraishiu, ktorá mu inak nebola vidieť, avšak ešte nič neurobil. Na ich otázku nereagoval, no potichu urobil techniku Ninpoka: Akuma Tenso. V tom pomedzi nich presvišťal, prakticky prerazil ich kruh, a zároveň vytiahol Shiraishiu, a prvému banditovi porezal šľachu na nohe, čo mu automaticky spôsobilo, že si kľakol na kolená s ohromnou bolesťou. Celkovo tam tých banditov bolo šesť. Ďaľšiemu zarezal do ruky, tým spôsobil že upustil katanu, takže zostávali len štyria. Následných dvoch strihol len jednoduchým rezon cez brucho, a posledného potkol na zem, natiahol pred neho katanu, a dosť kruto sa na neho pozrel. Bolo zrejme že to nie sú poriadní oponenti, len niečo primitívne, čo Nichira nezaújimalo.„A kto si ty, že si sa odhodlal ma napadnúť?“ opýtal sa Nichiro, aj keď to nebol priamo ten zlý tón, bol dosť otrávený pretože dneskajšok bol dlhý, a bude ešte dlhší. Ten bandita sa len pozrel, celkovo vystrašene sa posúval rukami ďalej, bol teda riadne vystrašený, ale je pravda že vďaka Akuma Tenso bol Nichiro veľmi ťažko zahliadnuteľný, aj keď Shinobi by si ho pravdepodobne všimli. Muž sa len vystrašene ozval.„P-prepáč“ pošeptal, pričom sa ihneď zdvihol, a rozutekal sa, Nichirovy to prišlo neuveriteľne blbé, keď nechal svojich priateľov len tak na náhodu. Bol to obyčajný chudák, čo Nichirovy do nálady nepridalo, no už sa rozhodol im nevenovať, pretože mu zbytočne spôsobovali blbú náladu. Nichiro sa teda hodlal najesť, konečne totíž mal hlad. Nechcel byť moc vyberavý, a preto zabočil do najbližšieho podniku, ktorý už po ceste videl. Ten bol celkom malý, no Nichiro oceňoval štýl tohto podniku. Bolo to síce už viacej krát použité inde, no Nichirovy sa to stále páčilo. Hneď ako sa tam najedol s rámena, mieril na miesto, ktoré mu už viacej krát pomohlo, Dojo. Nichiro tam obľuboval ohromný priestor k učeniu, a preto sa rozhodol že ďaľšie jutsu zo zoznamu sa naučí už tam. Hneď ako sa tam dostal, rozhodol sa najskôr si prečítať popis jutsu, čo bolo čisto na resistenciu proti genjutsu, čo mu prišlo dosť úchvatné, no nedal sa omáviť prvým dojmom. Hneď ako zistil, čo to genjutsu obnáša, rozhodol sa ísť do Iluzionárnej miestnosti, kde sa ľubovolne produkujú genjutsu, a vďaka ním sa Nichiro učí im odolávať. Celá ta miestnosť vyzerala ako pec, no Nichiro tam vošiel. Zo začiatku na neho išlo genjutsu, ktoré mu spôsobilo silné krútenie hlavy, čo Nichira trocha zmietlo, no vďaka technike sa genjutsu zrušilo. Mohol to byť tak rank C, takže spotreba chakry démona vôbec nebola taká vysoká. Následne genjutsu bolo trocha iné, hlavne v tom, že ho spútalo do koreňa stromu, a voči nemu išla pomaly levitujúca katana, to už bolo trocha tažšie na úroveň, a stratilo trocha viac chakry, ale predsa len sa podarilo, Nichiro nechcel skúšať ďalej, pretože mu tieto genjutsu prišli strašne nepríjemné, nevedel si predstaviť, že by bol chytený v reálnom genjutsu, aj keď to už zažil, rovnaké genjutsu, aké práve prežil, avšak to bolo už naozaj. V tom momente sa mu vyvolali všetky spomienky, ktoré Nichiro mal na Chrám Ohňa, no konkrétne si vybavil ten súboj, s Kenseiom, kde ho celkom decentne Kensei porazil, no pre Nichira to skôr bola motivácia, pretože aj vďaka Kenseiovy dostal nové nápady, ktoré mohol efektívne využiť v boji, a pritom to bolo celkom primitívne. Po tom, ako Nichiro vyšiel von z komnaty na genjutsu, tak sa len pokojne začal premávať po celom Doje, pričom prechádzal miestnosťami, od rôznych arén, ktorých tu bolo naozaj mnoho, až po nádherne relaxačné záhrady, ktoré pre neho teraz asi boli najlepšie. Zastavil sa pri nádhernej fontáne, ktorá majestátne stála uprostred záhrad, pričom si povšimol lavičiek, na ktoré sa presunul. Namiesto toho, aby si sadol, tak si od únavy ľahol, pretože jeho démon minul dostatočne veľa chakry, a aj keď dokázal genjutsu zrušiť, tak mal problém s tým, že stále na genjutsu nebol moc zvyknutý, a bral ho až moc seriózne, pričom si myslel, že všetko sa to deje naozaj. Nichiro sa len zamyslel, pričom o 5 minút už zatváral oči, a začínal sa valiť do ríše snov. Asi o hodinu neskôr, sa na čudný zvuk zobudil, bol to Norio, ktorý ho klepal po ramene, pričom kostra, ktorá vám klepe na rameno keď spíte nie je najlepšie, čo sa môže stať. Nichirovy na sekundu stúpol adrenalín, pričom potom sa ukľudnil, a zamyslel sa.
„Myslím, že by sme mohli skúsiť vyrušiť A rank genjutsu, čo myslíš Norio?“ Opýtal sa Nichiro, no Norio len zamyslene pošeptal.
„Po tvojom menšom spánku Nichi, myslím že by sme to mohli skúsiť, ale pamätaj, že A rank je maximum, viacej už nedokážem vyrušiť, a mohlo by to skončiť veľmi zle...“ Nichiro len prikývol, a znova sa dal do pohybu, pričom mieril tam, odkiaľ prišiel. Ocitáme sa pri známej peci.
„Ok, poďme na to Norio...“ Pošeptal otrávene Nichiro, pričom len s menším odporom stúpil do miestnosti. Tam sa len pozrel na okolo, ako by tá miestnosť tušila čo chcel, no v tom sa pred Nichirom zjavila nejaká postava, ktorú Nichiro vôbec nepoznal, bol to vysoký muž s modrými očami, zahalený v plášti, pričom sa na Nichira len nepríjemne pozeral. Odrazu sa Nichiro nemohol pohnúť, bol v technike Genjutsu Shibari, čo by samo o sebe problém nebolo, ale zahalený muž odrazu vytiahol katanu, a mieril presne na krk Nichira.
„Sakra...“ Prešlo Nichirovy hlavou, pričom sa len pozeral na meč, mieriaci na jeho krk. Odarzu Norio zakročil, a použil známu techniku. Nichiro sa znova mohol pohnúť, pričom pred tým, ako sa ho meč stihol dotknúť, muž zmizol, Nichiro ihneď vyšiel z miestnosti, a začal zhlboka dýchať. Chakra použitá na toto už bola trocha väčšia, no Norio takú ohromnú stratu ešte nepociťoval, aj keď úbytok chakry cítil. Nichiro sa len narovnal, toto genjutsu bolo už reálne, a mohol sa len domnievať, čo by sa stalo, kebyže ho katana trafí. Nakoniec sa len Nichiro pousmial, predsa len bol štastný, že Norio dokáže vyhnúť aj A rank genjutsu, aj keď to už má väčšie následky na Noriovej chakre.

Bolo malebné ráno, ktoré práve vykuklo nad Celestom, slnko síce moc nesvietilo, ale bolo celkom teplo, pretože sa Celestom teraz preháňali doby sucha. Menší nenápadný komplex, nachádzajúci sa poblíž hlavnej budovy, zíval prázdnotou, no nie úplne. Bolo to vedľajšie sídlo klanu Akuma, ktoré bolo zhotovené hlavne kvôli mnohým členom tohto klanu, ktorý sa presťahovali do Celesta. V jednej z väčších izieb bol aj Nichiro, ktorý tu strávil v celku svoju druhú noc. Celou izbou bol počuť hromový chrapot, pričom nenápadný Norio budil Nichira tým, že mu neustále klepal na stene.
„Nichi, už je sedem hodín, myslím že by sme mali ísť konečne trénovať , predsa len Chuuninske Skúšky sa blížia, a po tom chráme sme celkom v nevýhode...“ Pošeptal, pričom Nichiro sa na neho len s prižmúrenými očami pozrel, a odvolal ho, no dal na jeho radu, a vstal, pomaly sa presunul do kúpeľne, kde urobil rannú hygienu, obliekol sa a pomaly sa vydal vonka.
„Čo si myslíš, že by sme sa dnes mali naučiť, Norio?“ Nichiro hovoril dosť bez nálady, predsa len bolo niečo okolo siedmej, a ulice Celestusu boli extrémne prázdne, čo Nichira moc neprekvapovalo, no Norio len s údivom pozeral.
„No, myslím že bude najlepšie, ak pokročíme v nejakej obrannej technike, dvoje nevýhody sú hlavne v tom, že nemáš žiadnu poriadnu obranu, a taktiež nedokážeš senzorovať chakru, no to by bol ešte väčší problém, myslím že by sme mohli zájsť do arény, tam sa vždy niečo nájde, možnože dostaneme nejakého skúseného oponenta, a obidvaja si niečo odvediete z boja, ako vtedy s Kenseiom, alebo Akirou...“ No po tom, čo Norio spomenul Akiru, tak ihneď prestal, neuvedomil si, že Nichiro je na veci s Akirou ešte celkom dosť citlivý, no v tom momente sa v jeho hlave začali hýriť rôzne myšlienky, napadla ho najskôr Moka, predsa len sa ešte so Shikiom nestihol porozprávať, a dosť ho zaujímalo, čo je vlastne zač. Očividne bola mocná kunoichi, pretože z toho, čo si Nichiro pamätá, tak to ona ho pravdepodobne oživila, a taktiež asi zabila aj Akiru, no ten štít, ten sa aktivoval aj v Chráme, a tam už samotná Moka nebola, skôr to nejako súviselo s náhrdelníkom, ktorý mu zostal po otcovi, ďalšia vec, o ktorej takmer nič nevie, no pomaly sa to pre neho stávalo zvykom. Posledné dni Nichira veľmi vyčerpali, aj psychiky, aj fyzicky, no fyzickú časť už prešiel, ale psychiky bude opäť spokojný, keď sa stretne s Mokou, a porozpráva sa s ňou, pretože ona asi toho vedela najviac, a spoliehal sa na ňu, pretože vedel že od Shikia sa toho moc nedozvie. Poriadne ju ani nepoznal, no veril že je milá, aspoň sa tak správala. Nichirovy ďalej napadol Krosis, ktorý bol jeden z tých, ktorý Nichirovy povedal pravdu, to, že je dedič z klanu Akuma, a taktiež aj to, že musí nájsť dediča z klanu Amaku, aj keď klan Amaku takmer vôbec nepoznal, vedel, že je to odvetvie z klanu Akuma, a že sa nachádza vo svetlej ríši, no stále nechápal klan Akumaku, ktorý bol ešte ten pred tým. Nichiro toho v podstate nechápal trocha viac, no už sa dostali ku Doju, a na to ho Norio upozornil. Nichiro následne vošiel dnu, a svoju cestu namieril smerom do podzemia, kde boli arény osvetľované len jednoduchými fakľami, ktoré sa síce nedali len tak zahasiť, ale umožňovalo mu to hlavne plno využiť svoje schopnosti, pretože pri uzavretom priestore mohol použiť Kirigakure no Jutsu, a zároveň pomocou démonského kroku nemusel naháňať svoju obeť až tak moc. Prechádzal mnohé miestnosti, no väčšina z nich bola štvorcového tvaru, čo sa Nichirovy vôbec nepáčilo, až prišla na rad miestnosť, ktorá bola úplne iná ako všetky ostatné, bola okrúhleho tvaru, a po všetkých stenách okrem vchodu a východu tiekla voda, Nichiro netušil, odkiaľ tá voda tečie, a kde tečie, pretože to vyzeralo tak, ako keby tá voda narážala na zem, a potom prakticky zmizla, bolo to veľmi zaujímavé, a ideálne prostredie pre Nichira, aj keď z jeho Suitonu ovládal len Kirigakure no Jutsu, plánoval sa v budúcnosti naučiť viac. Odrazu si všimol, ako ďalší mladý chalan vošiel do miestnosti, druhým vchodom, vyzeral celkom obyčajne, hnedé, stredne dlhé vlasy, modré nohavice a hnedé tričko, v podstate ničím nevynikal, až na jeho nádherný meč, ktorý ihneď zdvihol ku stropu, a následne ho namieril na Nichira. Nichiro to považoval za najväčšiu drzosť, začať bez predstavenia, no v tom sa ten zvláštny chalan ozval.
„Volám sa Yokami, dúfam že tento boj prinesie niečo nám obom...“ Hovoril celkom potichu, a znelo to trocha unudene, no Nichiro sa len zamyslel, uvažoval, čo môžu byť zač jeho schopnosti, no vyzeralo to na Kenjutsu, keďže mal takú nádhernú katanu, neveril že to je len na ozdobu.
„Moje meno je Nichiro Akuma, ja v to verím, môžeš začať.“ Nichiro bol dosť priamy, nechcel kráčať okolo horúcej kaše, a preto ho nechal zaútočiť. Nichiro si práve vybavoval svoj boj, s Kenseiom a uvažoval čo by mal urobiť. Odrazu ten chalan len vytiahol dva shurikeny, a tie mierili rovno na Nichira, no Nichiro si ihneď všimol, čo chce urobiť, a preto od tých dvoch shurikenov odskočil, asi dva metre, a keď bol shurikene na Nichirovej úrovni, tak vybuchli. Nichiro totíž zazrel výbušné lístky, ktoré pomaly dohorievali, keď ich Yokami hádzal. Teraz bol rad na Nichirovy, a preto chcel skúsiť niečo nové, z batožiny vytiahol dymovú bombu, a hodil ju pod seba, a tým vznikla dymová clona, a počas tej dymovej clony, Nichiro urobil klon, a sám seba pomocou Henge no Jutsu premenil na Fuuma Shuriken, a ten pomocou klonu hodil, a následne z dymu vyletel ohromný Fuuma Shuriken, ktorý mieril presne na Yokamiho krk. Yokami sa ladným pohybom zohol, no ako ho Fuuma Shuriken prešiel, asi 30 cm za ním sa zjavil menší dym, a z toho dymu sa vynoril Nichiro, jeho meč sa zableskol jutsu Ninpōka: Rinku: Akumaken, pričom Yokamimu preťal šľachu na nohe, čo spôsobilo menší prúd krvi, ktorý vystriekol na Nichira, no Yokami reagoval rýchlo, a jednou nohu, ktorú mal ešte v poriadku, sa odrazil, pričom dopadol na zem, od Nichira asi 3 metre, a ihneď začal robiť pečate.
„Katon: Gōryūka no Jutsu!“ Zakričal, pričom sa z jeho úst začala valiť hlava draka, ktorá sa rozletela priamo na Nichira.
„Nichi, teraz je čas použiť tú techniku!“ Zakričal Norio, no Nichiro vedel presne čo myslí, Shiraishia sa začala rotovať, a pred Nichirom sa zjavil štít z démonickej chakry.
„Ninpōka: Kyōtsū Asaruto!“ Zakričal, a hlava draka narazila práve na túto techniku, pričom technika ktorú použil Yokami bola celkom silná, a štít, ktorý vytvoril Nichiro nebol až taký silný, no techniku z väčšej časti blokoval, avšak niekoľko plameňov preniklo, no Nichira takmer vôbec nezasiahlo. Nichiro sa rozhodol to ukončiť, a na Yokamiho pomocou techniky démonického meča, vyslal vlnu démonickej chakry.
„Bolo mi cťou...“ Pošeptal Nichiro, pretože vlna démonickej chakry sa tesne pred nárazom zastavila a zmizla, následne sa Nichiro vybral z miestnosti von.

Lavi sedel doma na posteli pričom sa díval von oknom, bolo sychravé počasie, a nálada pod bodom mrazu. Rukou pomaly prešiel po svojom čele, nemal na sebe svoju bielu košeľu, pretože sa druhou rukou dotýkal krku akoby niečo hľadal. Stále to však nedokázal objaviť, videl jasne, a možno až príliš, pretože jeho slepý bod zmizol, bol teraz schopný ovládať aj najslabší článok svojej povahy, a premeniť ho na jednu z jeho najväčších výhod do budúcnosti. Uškrnul sa a nasadil si košeľu späť, pričom sa postavil z postele a následne kráčal smerom do Dojo, a rozmýšľal nad tím, čo bude ďalej, hoci jeho slabosť zmizla, na základe vedomostí nadobudnutých z misie, stále sa jeho cieľ nemenil, chcel nájsť spôsob ako sa zbaviť pečate, a následne chce nájsť aj spôsob ako ju úplne znehodnotiť, aby už nikdy nemala nad nikým z jeho rodiny kontrolu. Teraz stál v Dojo a mal v pláne si vyskúšať svoju novú techniku. Súboj s protivníkom trval len pár sekúnd, Lavi sa náročky postavil dvom naraz, a nechal sa popadnúť, pričom jeden ho pevne zvieral za ruky zozadu, a znemožnoval mu tak pohyb jeho rukami, zatiaľčo druhý sa ho snažil za tú dobu omráčiť tvrdými údermi do brucha. Prvá , druhá , tretia rana, Lavi ich cítil stále si však udržiaval svoju koncentráciu, aj skrze tú bolesť, a následne ostali v momente úder obaja jeho protivníci zarazený na mieste, Jūkenpō Ichigekishin (Jemná Pěst: Úder Celým Tělem)... ozval sa Lavi, a jeho body na tele, zasiahli ich telá, čo im spôsobilo dostatočnú bolesť nato aby sa vyslobodil, a následne im to spočítal 64 ranami, ktoré ich mali na mieste doraziť.

Po úspešnej bitke s Yokamim sa Nichiro len vydal von, bolo už niečo okolo obeda, a čas ubehol rýchlejšie, ako keby Nichiro nič celý deň nerobil, pretože boje si začal obľubovať, aj keď mal dve, dosť nepríjemné skúsenosti s Akirou, a s Kenseiom. Nichiro sa zastavil na recepcii, pričom si do znova zamieril do medických záhrad, pričom podišiel k fontáne, o ktorej sa domnieval, že má uspávajúce účinky, pretože tento krát tam nebol úplne sám, ale boli tam ešte dvaja ľudia, ktorý spali na lavičkách, avšak v sede, čo Nichira ani moc neprekvapilo, aj keď on si na lavičku spravidla ľahal. Nichiro si teda vyhliadol nenápadnu lavičku, ktorá už bola trocha vzadu, a na tú si v pokoji ľahol, a začal pozorovať prúd fontány, až nakoniec s ohromným zívnutím zaspal. V tom momente sa objavil pred Chrámom Ohňa, pričom stál zoči voči Akire. Bolo to už vtedy, keď Nichiro bol zviazaný reťazmi, pričom Norio sa ho snažil oslobodiť, jej slová mu duneli v hlave, bola to silná kunoichi, no zároveň sa ocitol už po tom, ako Akira zmizla, a prvé čo uvidel bola samotná Moka. Sľúbila mu, že sa ešte uvidia, no Nichiro vtedy tomu moc neveril, no teraz mal na to iný pohľad, veril, že sa s ňou každú chvíľu stretne, pretože pokiaľ by sa to nestalo, asi by umrel od zvedavosti. Následne sa Nichiro prebudil, na podnet jeho démona, pričom sa znova cítil revitalizovaný, za účinok to pokladal účinok fontány, pretože Nichiro cítil plnú chakru, akú predtým stratil. Nichiro sa zamyslel, že by bola škoda to nevyužiť, a pretože rovno mieril hlbšie do záhrad, kde uvidel náhodné klony, ktoré sa len tak pohybovali po lúke, to že sú to klony usúdil od ľudí, ktorí na tie klony útočili, a po tom, čo sa útok trafil, tak klon zmizol.
„Nichi, myslím že teraz je rad na elementárnu techniku, volá sa to Suiro no Jutsu, Technika Vodného Väzenia, ide o to, že z rúk sa ti sformuje guľa, ktorá je taká veľká, ako tvoj nepriateľ, a tá guľa ho obklopí, takže nemôže dýchať, veľmi efektívne jutsu...“ Pošeptal Norio, no bolo mu ľúto že mu ju nemôže ukázať, no aspoň mu ju plne objasnil. Nichiro sa zamyslel, pričom si všimol, že jeden klon ide priamo na neho, s kunaiom, tomu len jednoducho a efektívne vyhol, a podkopol ho, tým sa klon zrušil.
„Nichi, ale ty musíš skúsiť tú techniku...“ Pošeptal Norio, pričom sa zjavil vedľa neho. Nichiro len prikývol, a vyhliadol si ďalšieho klona, ktorý na neho mieril, tentokrát s katanou. Nichiro tomu len jednoducho uhol, a začal robiť pečate, až nakoniec pošeptal.
„Suiton: Suirō no Jutsu (水牢の術, Technika vodného väzenia)“ Hneď, ako to pošeptal, vystrel ruku pred seba, a v priebehu dvoch sekúnd klon zastal, a okolo neho sa sformovalo vodné väzenie, ktoré malo podľa Nichira ohromné účinky, predsa len takto primitívnym jutsu bol schopný aj zabiť. Nichiro tú ruku držal, pričom sa potreboval ohromne sústrediť. Po chvíli klon zmizol, čím sa technika vodného väzenia zrušila, no Norio len s úsmevom dodal.
„Túto techniku dokážeš urobiť aj pomocou klona.“ No Nichira to nejak neohromilo, ale prišlo mu to ako dobrý nápad.

Po úspešnom tréningu Suiro no Jutsu chcel Nichiro pokračovať, no Norio namietal, pretože dnes Nichiro trénoval možno viacej, ako by sa hodilo.
„Nichi, sám dobre vieš, že neustály tréning k ničomu nevedie, a dnes by sme síce ešte mohli stihnúť jedno jutsu, ktoré by bolo však pre mňa, volá sa Raiton: Jibashi (雷遁・磁場死; Elektromagnetická vražda), v podstate ho budem používať s tvojimi vodnými technikami, aby to nebolo len také, že niekoho spláchneš, a je koniec. Ide o to, že po urobení tejto techniky sa v okolí 45 centimetrov od mojich rúk vytvoria blesky so slušným napätím, a tie sa rozídu po celej tvojej vodnej technike, samozrejme pri Suiro no Jutsu to môže byť problém, pretože sa dostaneš do kontaktu s bleskami aj ty, ale to predpokladám, že sa nestane. Myslím, že by to z nás urobilo ešte lepšiu dvojku, ako sme teraz..“ Nichiro len pokojne počúval, no potom sa rozhodol, že nechá Noria to trénovať, ale v tom sa Norio zastavil.
„Samozrejme, že tu musíš byť aj ty, potrebujem nejakú vodu, na ktorej to môžem skúšať, aj keď najskôr by som preferoval, kebyže sa ideš poriadne najesť. Celkom dlho si poriadne nejedol, hlavne v Chráme.“ Norio sa o Nichira v podstate staral veľmi, pretože vedel že Shikio je zaneprázdnený, a na takéto veci nemá čas, takže Norio bol v podstate Nichirova „mama“. Nichiro teda len súhlasil, a z Doja sa vybral do ulíc Celestusu, pričom hľadal nejaký podnik, moc to tu nepoznal, pretože väčšinu života strávil mimo Celestusu, no asi po 10 minútach hľadania objavil sľubný podnik s rybami. Nichiro si dal náhodnú rybu so zeleninou, v podstate celé ich menu sa skladalo z toho istého, len to bolo inak napísané. Počas jedenia Norio celý čas pozoroval Nichira zo stoličky oproti nemu, pričom sa len usmieval, čo Nichira dosť rozptyľovalo, pretože to nemal rád, no keď konečne Nichiro dojedol tak sa vybrali naspäť do Doja, aj keď tam dneska išli stráviť celý deň, moc to Nichirovy nevadilo. Dostali sa na už známu lúku, s klonmi. Nichirovy nerobilo problém chytiť jedného klona do väzenia, pričom to boli len bábky, ktoré sa bez stratégie pohybovali po lúke, no v tom ho Norio poupravil.
„Nichi, na toto potrebuješ klona, nechcem riskovať že ti ten blesk niečo urobí...“ Tak Nichiro, po zrušení toho klona urobil svoj vlastný klon, a ten chytil ďalšieho klona. Nichiro sa len usmial, a začal robiť pečate, pričom na konci zvolal.
„Raiton: Jibashi (雷遁・磁場死; Elektromagnetická vražda)!“ A jeho ruky držal možno 30 centimetrov od väzenia, a hneď ako sa blesky dotkli väzenia, tak celé väzenie sa pokrylo bleskami, klon v ňom zmizol, a rovnako aj klon ktorý to väzenie udržoval, bolo to celé zvláštne, no výsledok bol taký, aký Norio očakával, jeho prvé Raitonové jutsu, ktoré malo celkom dobrý efekt.

Pomalu se procházel po Celestu, v ruce si pohrával s jílcem jedné své katany Ryu, která byla skrytá v černém pouzdře u jeho pasu. Nějakou prazvláštní cestou se dostal a k Doju. Byla to pravda, že dlouho již žádnou novou techniku netrénoval. Pomalu otevřel vchodové dveře, pokynul ostatním v místnosti na pozdrav a prošel volně až na tréninkový plac za budovou. Dnes zamířil trochu oklikou, jelikož obvyklé místo se mu nezdálo vhodné na trénování techniky, kterou měl v plánu. Pomalu došel k místu, kde v zemi bylo několik dřevěných sloupků, asi metr vysokých a půl metru v průměru.
Toto místo mu dokonale vyhovovalo. Zaměřil svůj pohled na špalek a vytasil katanu. Zároveň zavzpomínal na dětství, když s podobným špalkem zápasili všichni žáci v jeho domovském sídle. Byla to nostalgie, že je našel i tady. Chvíli si je ještě prohlížel a pak přejel po hraně čepele svojí rukavicí. Ostří bylo jako vždy dokonale ostré.
Dlouho vzpomínal na to, jaké byli požadavky na používání této tajné techniky. Technika dokázala urychlit ruku natolik, aby vysoce zrychlil útok katanou. Byl si skoro jistý, že se musela do paže dodat jistá dávka chakry, pro urychlení na maximální rychlost, kterou ruka poskytovala. Musel to být stejný princip, jako když dodával chakru do meče, ale tentokrát jí nesměl poslat tak daleko. Pomalu zavřel oko a soustředil se. Několikrát mu to dosti ujelo, takže chakru místo do paže vložil do katany. Až asi na sedmý pokus, dokázal vložit chakru pouze do své pravé ruky. Pokusil se tedy o přímý sek. Ovšem než se stalo cokoliv stát, chakra z paže unikla, takže se nekonalo nic.
Chvíli takto zkoušel marné pokusy s využitím jen ve vzduchu. Po asi hodině tréninku se mu konečně povedl první zdárný pokus. Jeho ruka se urychlila natolik, že ve vzduchu byla vidět jen stříbrná skvrna. Mezi tím též zamumlal název techniky: „Date Ryū: Sensō odori – GinKaze“ Nyní zbývalo jen otestovat techniku na špalku. Začal se soustředit, vyřkl název techniky a pak ohromnou rychlostí sekl přímo do špalku. Ten se okamžitě rozpadl na dvě půlky. Na jeho tváři se objevil opravdu velmi široký úsměv. Byl rád, že se mu opět podařilo se naučit něco ze starého samurajského umění jeho rodiny. Dokonce již začínal uvažovat o svém návrazu do Oshu, aby získal více poznatků co jeho rodina vše uměla.
Když takto přesekal všechny špalky co tam byli a dokonce oběma rukama zároveň, spokojeně si oddechl a sedl na zem. I tento jednoduchý trénink ho připravil o značné množství chakry. Přeci jen urychlit své paže bylo náročnější než nějaký obyčejný sek. Rychlost přeci jen nedosahovala úrovně Shunshin no Jutsu, ale i tak to byla rychlost, která se nedala srovnávat s obyčejnými pohyby jakéhokoliv ninji.
Jakmile si dostatečně odpočinul, vstal a opustil přes budovu Doja tyto pozemky.

Po tom, ako sa Norio úspešne naučil jednu z jeho mnohých techník, tak sa Nichiro zamyslel, bola už celkom tma, a ľudia z Doja už pomaly, ale iste odchádzali, a Nichiro tam nechcel zostať sám, a okrem toho tam bola aj ohromná zima, ktorá Nichira celkom skľučovala. Za dneskajšok sa však naučili toho celkom veľa, dve techniky klanu Akuma, a taktiež aj prvú vodnú techniku, Suiro no Jutsu, ktorá mu je v podstate viacej užitočnejšia, ako jeho Akuma techniky, pretože touto technikou je Nichiro schopný rýchlejšie, a efektívnejšie zabiť nepriateľa, aj keď to má svoje muchy. A to hlavne to, že to jutsu musí neustále držať, samozrejme, dá sa to nahradiť aj klonmi, no klony nie sú schopné vydržať moc veľký nátlak, a samotný Norio to urobiť nemôže, pretože jeho podstata je iná, a jutsu by sa pravdepodobne zrušilo. Ďalej sa vrámci tých dvoch stihol naučiť Norio jeho elementárne jutsu, ktoré bolo prakticky len nadväzujúce na to Nichirove, vlastne na Nichirove vodné jutsu, pretože sa naučil techniku, Raiton, Jibashi, čo z Nichirovej vody robí dosť nebezpečnú vec, no stále tomu niečo chýbalo, bolo to viacej vody. Nichirove zmýšľanie sa po misii totiž veľmi zmenilo, hlavne pohľad na klan Akuma, sú síce najdôležitejší klan v Temnej ríši, no pomaly ale iste sa začínal uchyľovať k teórii, že by sily v klane mali byť vyrovnané, hlavne preto, že pokiaľ by neboli silové rozdiely, tak by aj Akira mala šancu stať sa vodcom klanu, a predsa by nemusela byť kriminálnička. Nichiro moc nechápal, prečo sa jeho celý pohľad na svet mení, ale moc sa tomu nebránil, predsa len podľa Noria to bola zmena k lepšiemu. Z myšlienkového pochodu Nichira vytrhol Norio, ktorý Nichirovy naznačoval, že už je dosť neskoro. Nichiro ho teda zobral za slovo, a vybral sa späť do menšieho sídla klanu Akuma, ktoré bolo upravené pre potreby členov klanu, ktorý emigrovali do Celestusu. Nichiro tam len išiel, do chabej izby, pričom prešlo možno 11 hodín, a Nichiro sa vzbudil, pričom si to rovno namieril do Doja. Nichiro tam len pokojne prišiel do Doja, prišlo mu už aj možno trapné, že tam je každý deň no tento krát prišiel, už na známu lúku s klonmi, a tam Norio začal vysvetľovať.
„Suiton: Mizuame Nabara (水遁・水飴拿原, Vodné Sirupové pole), technika, ktorá ťa donúti vypľuť z úst tekutinu, podobnú sirupu, ktorá nepriateľa v podstate prilepí, a pokiaľ koncentruješ chakru do nôh, tak na teba to jutsu účinok nemá, no toto jutsu je pomerne neznáme, takže to je výhoda... Skús to Nichi“ Nichiro len prikývol, pričom si všimol, že jeden klon stojí v pokoji, podišiel k nemu, vyzeralo to, že ho ignoruje, a preto začal skladať pečate, až nakoniec zvolal.
„Suiton: Mizuame Nabara (水遁・水飴拿原, Vodné Sirupové pole)“ A klon sa prilepil k tekutine, pričom si Nichiro mohol všimnúť, ako sa klon snaží dostať von, no moc mu to nešlo. Nichiro ho len nehal tak, tekunina pominula, a on sa vzdialil.

Došla jsem si na místo kde jsem již dlouho nebyla. Zprvu jsem jen tak hleděla kolem sebe a vzpomínala co vše se tu dělo když jsem trénovala. Musela jsem se nad tím pousmát. Bylo to tak dávno a mě stále připadalo jako kdyby to bylo včera. Tolik vzpomínek.Proletěloé mi hlavou a já si jen povzdychla. Byla jsem trochu unavená z toho všeho co se událo ale byla jsem tu z jednoho prostého důvodu. Abych do svých technik přidala další. Techniky které se mi snad v budoucnu budou hodit.
Vzala jsem jeden Fuuma Shuriken a koukla se na něj docela zamyšleným pohledem. Tohle by neměl být takový problém. Jako vždy jsem na chvíli zavřela oči a jako kdybych se uklidnila. Moje mysl byla prázdná a já se soustředila jen na zvládnutí té techniky. Shuriken jsem hodila a ihned složila pečetě. ,,Kage Shuriken no Jutsu!" Sledovala jsem jak se dva Shurikeny blíží ke svému terči. Byla jsem vskutku ráda že se mi to povedlo.Ale pro jistotu jsem si to zkusila ještě tak třikrát abych to nemohla házet jen na náhodu. Vskutku se mi dařilo. Kdo ví jestli to bylo tím že jsem se něco naučila u Akatsuki a nebo to bylo štěstím. Tato technika mi šla dobře. Za to jsem mohla být ráda. Ale uvědomovala jsem si že ne vždy to budou takto lehké techniky. Měla jsem v plánu se do budoucna naučit více technik .Silnějších a učinějších. I když jsem nezavrhovala i ty slabší. Nikdy jsem nemohla vědět kdy se budou hodit. Nechtěla jsem nic nechat jen tak náhodě.

Po tom tréninku se shurikenem jsem se rozhodla k dalšímu. Tušila jsem že Tatsuki by protestovala protože jsem si dlouhou dobu neodpočinula ale to podle mě mohlo počkat. Z kapsy jsem vyhrabala čtyři výbušné lístky a lehce se usmála. Mohlo by to vyjít. Ta technika nevipadala nijak těžce. Řekla jsem si pro sebe do mírného větříku který právě zavál kolem mě. Jen se soustředit. Na to jsem si jen přikývala zadívala se na oblohu nad sebou. Byla jasná. Jako kdyby nic nemělo přijít. Ale já věděla že se to může hodně rychle změnit. Očima jsem našla stromy a přešla k nim. Stromy jsem potřebovala ke své nové technice. V budoucnu jsem mohla snad přemýšlet i o jiném materiálu než jen dřevo ale prozatím jsem se musela naučit základ. Až po té jsem mohla dělat experimenty.
To mě uvádělo k další myšlence. Budu si muse t dokoupit nějaké vybavení. Kdo ví kolik toho budu potřebovat jelikož se blížili další zkoušky chuuninů jak jsem slyšela v Ramen shopu. Jakmile jsem byla u stromů tak jsem se podívala na každý z nich a přejela po něm rukou.,,Omlouvám se Vám.....ale tohle je pro vyšší dobro" povzdychla jsem si a znovu pohlédla na výbušné lístky . Zhluboka jsem se nadechla a rozmístila jsem lístky co nejrychleji to šlo. Ovšem když jsem je chtěla odpálit musela jsem mít nějaký cíl. Nezbývalo mi tudíž nic jiného než vytvořit klon a poslat jej dovnitř. Ihned po té jsem ruce slořila do pečetě.
Čas jako kdyby se mi před očima zastavil. Každý list který spadl jako kdybyb padal minuty a minuty. První lístek bouchnul. Něco bylo rozhodně špatně protože ty ostatní neudělali nic. Měla jsem jakési neblahé tušení. No když jsem se ke stromům přiblížila bouchl další a chvílí po té další dva. Bylo to docela těsné. Skoro jsem si už myslela že mě odvezou do nemocnice. ,,Měla bych si dfávat bacha" zasmála jsem a snažila se přijít na to kde jsem udělala chybu. Nemohla jsem na to přijít. Snad mě jen napadala teorie že jsem nesprávně soustředila svoji chakru. Nemohla jsem ale nad tím přemýšlet celý den. Potřebovala jsem se také konečně vyspat.
Vstala jsem ze země a oprášila si všechen ten bordel který byl na mě. Vytáhla jsem další lístky a pokusila se o to znovu. Čas plynul neúprosně jako voda takže jsem si díky svému zaujatému tréninku ani nevšimla že se již zase stmívá. Musela jsem se nad tím jen zasmát. Najednou jsem si uvědomila že od chvíle kdy jsem společně s Tatsuki dostala onu druhou šanci smála jsem se nějak často.
Ne že by mi to přímo vadilo ale zdálo se mi že jsem se moc změnila. Chtěla jsem se sice změnit ale při tom si zachovat svoji obvyklou tvář. Jednoduše jsem nechtěla aby ve mě každý hned viděl jaká jsem ve skutečnosti. Něco jako maska. Znovu se ozval výbuch ale tentokrát o dost stabilnější. Bralo mito více chakry než jsem předpokládala protože s každým novým pokusem jsem musela utvořit nový klon který by danou past spustil.
Také jsem si uvědomila že budu muset začít něco dělat se svojí rychlostí. Musela jsem si ale odpočinout a tak jsem se posadila pod jeden strom a zavřela oči. Připadalo mi jako kdyby se mi minulost opakovala přímo před očima. Všechno to co se událo. Všechny ty trable se šťastnými konci které jsem zažila se shinobi tohoto města. Ty sny které mě trápili ode dne kdy jsem opustila světlou říši a celý klan Uchiha jako kdyby se vypařili. Cítila jsem se plná života. Jako vyměněná.
Moje mysl si plula vzpomínkami jako na Loďce a já si po chvíli uvědomila že vlastně usínám. Ihned jsem se zvedla a protáhla se. Spát jsem mohla v posteli a ne na cvičišti. Znovu jsem zkusila onu techniku. Zajímavé bylo že čím více jsem to opakovala tím více mi to šlo. I když jsem začínala být vyčerpaná odmítala jsem si jít lehnout do doby než to zvládnu.
Nad mojí hlavou přeletěl nějaký pták a já si ihned vzpoměla na cestu do města. Následoval další z mích výbuchů. Konečně to bylo podle mích představ.
Tak,to bychom měli. pronesla jsem si pro sebe a usmála se nad tím. Když jsem pohlédla na nebe tak jsem spatřila první hvězdy. Kdo ví jak dlouho mi to trvalo.Moc mi na tom nezáleželo ale v tu chvíli jsem se viděla již na jediném místě. V posteli. V teplé čisté posteli. Před tím jsem si hodlala dát sprchu ale už jen ta představa si lehnout a normálně usnout bez starostí byla příjemná.

Seděla jsem na posteli, v ruce držela poměrně tlustou knihu, která nesla název: Jak se stát dobrým přítelem, sice to nebyla kniha, která by pro mě byla nějak užitečná, ale spíše jsem chtěla znát názory lidí na to, jak se má nebo nemá chovat přítel. ,,Keiko co to zase čteš za bludy?” ,,To je něco pro tebe Ame! Měla bys to číst ty a ne já.” ,,Už se vidím,jak čtu knihu! Bože Baka měj rozum!” ,,Píšou tady o spolupráci, pochopení a synchronizaci!” ,,Spolupracuji s tebou, pochopení pro tvoje připitomělý nápady fakt nikdy mít nebudu a synchronizace? To ti nestačí to, že s tebou musím sdílet jednu mysl?!” ,,To jo, ale mohla by jsi být občas více nápomocná!” ,,Co ti na mě sakra vadí?!” ,,Tvoje povaha Ame! Ah zase se hádáme, nechejme to radši být…” ,,Ne já to chci řešit!” ,,Dobře takže, proč se mnou alespoň jednou nemůžeš souhlasit a být jako jedna osoba?” ,,Protože jsme každá jiná Baka!” ,,Ano, ale stále jsme v jednom těle a sice jsi jiná, ale přiznej si to…Beze mě bys byla nic.” ,,Tak to pěkně kecáš! Vystačila bych si sama tse!” ,,To určitě…Hele co takhle udělat z nás povedenou dvojku!” ,,Myslím,že jebnutý jsme už víc než dost…” ,,Ale tak jsem to nemyslela, spíš tak, že bychom mohly utvořit něco jako spojení mě a tebe!” ,,To je tvoje zatím nejhorší kravina, která z tebe dneska vypadla!” ,,Ne ale počkej, zamysli se nad tím!” ,,Myslím, myslím, ale nic hele.” ,,Dobře tak jinak, co kdybychom se spojily? Já a ty do jednoho! Prostě synchronizace, tedy pokud chápeš to slovo…” ,,Chápu! Nejsem takový pako jako ty! Ale o to teď nejde, spíš proč chceš takovouhle techniku?” ,,Jen tak, byl to nápad a nebylo by to špatné, navíc nemáme dneska co dělat nebo snad jo?” ,,Nemáme, ale já měla na seznamu zmrzačení dvou vesnič-” ,,NE! Zapomeň na další ubližování lidem! Jestli tahle technika vyjde, tak budu asi týden děkovat Bohu!” ,,Dobře to beru! Tak pojď jde se na věc!” Zavřela jsem knihu, kterou následně odložila na noční stolek a otevřeným oknem vyskočila do ulic Celestusu, měla jsem namířeno přímo ke svému jezeru, kde taktéž ležel můj otec, byl u něj totiž tichý a poměrně malý les, nikdo do něj nechodil, takže jsem mohla mít alespoň klid na svůj trénink. ,,Jak dlouho myslíš že to bude trvat? Přeci jen bych si chtěla užít…” ,,Ame myslím, že po tomhle už bojovat chtít nebudeš…” Usmála jsem se a vběhla do temného lesa,kde jsem se přibližně ve středu zastavila a dávala si menší pauzu, najednou jsem však uslyšela prasknutí větve a lidské kroky. ,,Já měla za to, že jsem nikdo nechodí!” ,,Bože to je zase tenhle…Keiko ušetři mě dalšího trápení!” ,,Zdravím Keiko a Ame, jakpak se máte?” ,,Kazu-kun ahoj!” ,,No nazdar Itou…” ,,Ale Ame umíš hezčí přivítání, ale co nadělám…Keiko co ty tady? V poledních hodinách tu moc nebýváš, já měl za to, že sem chodíš jen v noci.” ,,Trénink Kazu, trénink mě sem dneska dovedl, ale ne…Měla jsem takový zvláštní nápad zesynchronizovat mě a Ame, tak se snažím ten nápad uskutečnit.” ,,Zní to jako nadlidský úkol, přeci jen ty a eh madam vždy napružená nejste zrovna někdo, kdo by uměl synchronizaci, ale budiž. Určitě to bude zábava a pokud se ti to povede, můžu vás rovnou otestovat a pak pozvat na nějaký oběd.” ,,Ale ale, mladý pán chce flirtovat? Najdi si někoho jiného!” ,,Ame buď ráda, že alespoň nebudeme muset platit jídlo!” ,,Tse! Pojď radši trénovat nebo mi rupnou nervy!” ,,Hai!”

Usmála jsem se a sedla si na takovou menší skálu, která by byla vhodná na meditaci, ale já s ní měla trochu jiné plány, nejdříve jsem se zklidnila, byla jsem tak uvolněná jako nikdy předtím a celkem mi tenhle stav i vyhovoval, jen kdyby to někdo nepokazil. ,,Keiko co proboha zkoušíš? Jako je hezký, že z nás chceš udělat jednu osobu, ale nějaký náboženský cosi tu dělat nebudu, takže přestaň sedět jako Buddha a začni něco dělat!” ,,Ticho Ame! Když máme být sladěné, tak musíme být obě v klidu a soustředit se na to, abychom se staly jedním tělem a myslí!” ,,Fajn už jsem zticha!” ,,A prosím tě, soustřeď se ano?” ,,Dobře dobře…” Tiše jsem si povzdychla a zavřela oči, snažila jsem se tak zlepšit svoje soustředění jen na náš trénink, kdy jsem chtěla propojit jak mě tak Ame zároveň, první úkol byl tedy za mnou, byla jsem v klidu, dokonce se zdálo, že i moje druhá polovička to konečně začala brát vážně, což znamenalo jen jediné, přistoupit k bodu číslo dva. To už mi přišlo o dost těžší, protože jsem potřebovala v podstatě přetáhnout Ame do sebe, čili spíše jsem nás potřebovala spojit dohromady a to byl už problém s našimi odlišnými povahami. V podstatě jsem spíše potřebovala v mysli najít nejdříve postavu Ame a pak ji vcucnout z poloviny do sebe, takže bychom měly mít jedny nohy, ale od břicha nahoru bychom měly být rozdělené, tedy alespoň tak jsem si to představovala. Ame seděla v tureckém sedu, ruce měla překřížené na hrudi a na tváři takový až chladně klidný výraz, musela jsem se pousmát, protože jsem už dlouho takhle neviděla svojí polovičku, navíc při jejím polodémonickém vzhledu je celkem těžké se jí nebát, ale když s ní člověk sdílí jedno tělo už dobrých 8 let, tak si zvykne. ,,Ame? Jdeme na to?” ,,Dělej a nemel, chci to mít už za sebou!” ,,Nebuď tak nedočkavá, ale být tebou tak si stoupnu hele…” ,,Ah to je otrava!” Ame mě překvapivě poslechla, asi jí můj nápad vážně lezl krkem, ale udělala všechno pro to, abych jí už konečně dala pokoj. ,,Asi to bude trochu bolet, ale doufám, že víš co máš říct?” ,,Ne nevím,neřekla jsi mi to!” ,,Itai no Dōki.” ,,Dobře.” ,,Takže 3...2...1” Začala jsem odpočítávat a na 0 jsme obě hlasitě vykřikly jméno techniky, přičemž jsem Ame objala, naše těla se doslova spojila dohromady, jak jsem ale očekávala, bylo to neskutečně bolestivé a trochu morbidní, přeci jen se naše nohy spojovaly jen do jednoho páru. Po chvilce vydýchávání jsem se na tu hrůzu zadívala. ,,Jen doufám, že takhle nezůstaneme navždy Ame.” ,,To snad ne, už takhle je mi nepříjemný, že musím dýchat stejný vzduch s tebou a navíc se na mě moc lepíš! Mazej pryč!” ,,A kam mám asi jít co?! Dívej!” Udělala jsem tři kroky dopředu a Ame se na mě jen nechápavě podívala, protože nemohla přijít na to, co to tu předvádím za šaškárnu. ,,Kdybych se snažila sebevíc stejně nás nerozdělím!” ,,Ah dobře a co teď ty chytrá?” ,,Netuším, ale mož-” ,,KEIKO! Ty máš jizvu pod levým okem!” Lekla jsem se toho hlasu, ale po chvilce mi došlo, že tu s námi vlastně byl celou dobu Kazu-kun a toho muselo něco zaujmout, pomalu jsem otevřela obě oči a snažila se tak zorientovat. ,,Co se děje? Proč mě rušíš?” ,,D….Démone…No seděla si a najednou se ti pod okem objevila jizva, také tvoje vlas-” ,,MOJE VLASY?!” Ame byla více náchylná na vlasy než já, asi to bylo i tím, že ona je měla podstatně delší, nějak jsem nevěřila tomu, že by se můj vzhled změnil, ale vážně tomu tak bylo. ,,Hezké…Takže mám vlasy jako Ame, jizvu jako Ame, zuby skoro jako Ame, co mám ještě po tý šulince?” ,,Hej Keiko! Takhle o mě mluvit nebudeš rozumíš!” ,,Máš po ní ještě levé oko…” ,,OKO?!”
Nahodila jsem pohled typu O_o”, už tahle proměna pro mě byla dostačující, ale to, že se mi změní celé oko, tak s tím jsem vážně nepočítala a docela mě ta představa děsila. ,,Fajn takže se ti to zjevně podařilo, co takhle ozkoušet co ti to dalo?” ,,Dobrý nápad! Ame?” ,,Ticho tam!” Ame zaujala bojový postoj a obě jsme se hluboce zadívaly Kazuhirovi do očí, on se přitom jen škodolibě usmál. ,,Jedna, dva, tři…Tři pasti, dobře si se připravil Itou!” ,,Vnímavá jako vždy, že Ame?” Kolem mě jen prosvištěly dva kunaie a každý z nich lehce zpřeřezal tenká lana, která aktivovala pasti a na mě se zprava a zleva rozletělo asi celkově 40 kunaiů, člověk by se tomu jen těžko vyhnul, ale já si mezi nimi přímo protančila cestu a ty, kterým bych se nestihla vyhnout jsem vyblokovala svým kunaiem, takže jsem vyšla bez jakéhokoliv škrábnutí. Najednou se však na mě vyřítily další snůška tentokrát 10-ti shurikenů a to přímo zezadu, normálně by dokonce ani Ame nebyla schopná se všem vyhnout a včas je zaregistrovat, ale tentokrát jsme stihly uskočit dost daleko od místa, kde bychom ještě před chvílí byly zasypány několika shurikeny. Musely jsme si obě zachovávat svůj klid, což bylo obtížné kvůli Ame, která byla nažhavená na boj, ale i přesto se dokázala držet zpátky, i když jakmile byly všechny pasti mimo hru jsem se napřáhla a dala Kazuhirovi jednu silnou ránu do břicha, přičemž na to okamžitě odletěl dobrých pět metrů dozadu. ,,Ha! A kdo je tady teď ten připravený co?” ,,Ame klid, nemusela jsi být tak hrubá…” ,,Ticho ty nebo ti jednu taky fláknu!” ,,Ame!” Naše synchronizace začala být narušená hádkou, najednou jsem dopadla na zem a zůstala ztuhlá, moje tělo začalo oddělovat od Ame, opět to bolelo, ale uvnitř jsem byla ráda, že budu opět konečně volná, protože strávit zbytek života připoutaná ke své polovičce, by mě asi jak fyzicky, tak i psychicky dost vyčerpalo. Všechno se pomalu vracelo do normálu, vlasy se mi začaly zkracovat, zuby byly už zase jako obvykle, jizva mi zmizela a ďábelské oko Ame se měnilo na šedou barvu, za kterou jsem byla ráda, protože jsem už nebudila pocit monstra, ale opět obyčejného člověka. ,,Promiň Kazu-kun…Ame to trochu ulítlo, ale alespoň jsem zjistila co dokážeme, tak teď jdeme na to jídlo jak si sliboval!” Zadívala jsem se na zmrzačeného kamaráda, nechápala jsem, že se dokázal složit po jedné ráně, sice to bylo celkem silné, ale přeci jen je to chlap. ,,Tak nakonec budu asi já zvát tebe, tak pojď! Zvedej se a jdeme na ten ramen!” Pomohla jsem mu vstát a společně jsme se rozešli k obchodu, kde jsme si povídali o tom, co se vlastně všechno při tréninku stalo a co mi tato technika dala za výhody a nevýhody…

//Gomene zase je to moc dlouhý Ale já za to nemůžu, neumím psát krátký fillery

V miestnosti uprostred ktorej stál syn kedysi rešpektovaného vplyvného aj bohatého človeka vedľajšej vetvy, ktorý zahynul pre svoje presvedčenia a svojho syna, sa díval na von oknom priamo skrz Dojo. Lavi tam len tak postával, s rukami v pästiach, bosí stál na drevenej hladkej podlahe, očividne bol niečím natoľko zaujatý, že zabudol vnímať hodnú chvíľku všetko okolo seba, a v jeho prípade aj všetko v okruhu ktorý mu dovolil pokryť jeho Byakugan. Netrvalo to však príliš dlho, kým hnev prekryl ostatne ako vždy jeho emócie ktoré sa mu celý život podarilo skrývať, len nezrozumiteľne niečo zajačal a udrel do steny s vystretou dlaňou a pokrčenými prstami v postoji ktorý dôverne poznal už ako malý chlapec. Drevené parkety to nezniesli, náhly príval tlaku chakry ktorý uvoľnil bol dostačujúco silný aby rozmlátil celú stenu a tak miestnosti vytvoril úplne nový, neplánovaný východ, hneď oproti druhým dverám. Za takéto vyčíňanie by však Lavi mohol mať vážne problémy, nebolo to ani po prví a určite ani posledný krát, čo niečo také urobil, a preto vyskočil skrz rozmlátený novovzniknutý otvor v stene priamo na strechu susednej stavby a odtiaľ sa veľkou rýchlosťou rútil do neznáma čo najďalej premýšľajúc nad udalosťami z posledných dní. Každý jeho krok bol rýchlejší, a každou sekundou bol jeho zrak ostrejší až kým sa v ňom nedobrovoľne objavil Byakugan, nemal pod kontrolou svoje emócie, teraz nie, a tak sa mu stalo, že úplne stratil prehľad o sebaovládaní nielen mysle ale aj chakry k čomu bol trénovaný od útleho detstva, pohľadom však okamžite zamieril na jediné miesto kam sa chcel pozrieť, zistil však, že je prázdne, rovnako ako bolo pred hodinou, rovnako ako bolo pred dvoma.. rovnako ako keď ho kontroloval pred sotva dňom.


Musím sa odreagovať a zabudnúť, .. povedal nahlas, akonáhle zastavil, na vysokej budove, vysoko nad uličkami mimo dotieravých očí okoloidúcich. Vedel, že Chuuninské skúšky sú už tu, Noctis už vyrazil priamo do Nagatashi, vedelo o tom pol ríše, len sotva sa dalo niečo také ututlať, napriek tomu to bolo jedno, nepriatelia temnej mali za ten čas pravdepodobne taký rešpekt pred vodcom celej zeme, že sa neodvážili ani len pomyslieť na nejaké maléry, ale to bolo teraz dosť nepodstatné, ja som mal vyraziť až lodou za pár hodín, dosť času na tréning, posledný tréning než sa možno vrátim už ako Chuunin. O niekoľko minút stál v Dojo, nájsť protivníka tu nebol o takomto čase vôbec žiadny problém, nevídané bolo to čo však nasledovalo ďalej.

Lavi sa zrútil k zemi, a pocítil ostrú bolesť na sánke, takýto úder snáď ešte za celý život nepocítil, s výnimkou tréningov s otcom, ktoré boli však omnoho krutejšie, to však bolo dávno a takáto rana mu to len pripomenula. Okamžite sa pozbieral na nohy, a vystrel dlaň aby vyblokoval další úder svojho protivníka, úspešne, tak to bolo aj s dalšími, kým opäť nezablúdil myšlienkami celkom inde a za minútu ležal na drevených doskách a z úst vypľul krv. To je snáď hlúpy žart! zvolal Lavi v mysli a zahľadel sa na protivníka, v nasledujúcej sekunde bol na nohách v tej ďalšej stál za ním, pričom si toho protivník nestihol ani dostatočne rýchlo všimnúť, Lavi bol rýchly, bol omnoho rýchlejší než kedykoľvek predtým, tréningy sa časom začali vyplácať, rovnako ako ranné behy a neustále tréningy Byakuganu, udrel chalana oboma rukami medzi lopatky, a ten teraz pristál na zemi, kde Lavi pred pár sekundami ešte vypľúval krv z úst. Utrel si ústa do bieleho rukáva, a zamieril k dverám, dnes sa preňho tréning skončil... vyrazí na Chuuninské skúšky, a nech ho tam čaká čokoľvek, postaví sa tomu rovnako odhodlane ako smrti otca, opusteniu matky, stretnutiu s Akanamim a v neposlednej rady smrti Keiko, ktorá mu začínala chýbať, hoci si to sám nepripúšťal.

Nachádzame sa práve v Celeste, hlavnom meste Temnej ríše. Mesto s mnohými obyvateľmi, každý má svoj zámer, každý má svoju rodinu, každý má svoj cieľ. Môže byť niečo okolo siedmych hodín ráno, nad mestom sa zvíja ohromná hmla, ktorá znižuje viditeľnosť už len na centimetre. Bolo to veľmi pochmúrne ráno, aj keď v Celeste takéto väčšinou bývajú. Nichiro len ležal na svojej posteli, ktorá bola v celku veľká, manželská, a pozeral sa do okna, aj keď v podstate nič nemohol vidieť, pretože hmla bola fakt hustá. Bol to taký ten čas, kedy by si väčšina ľudí zobrala deku, čaj a knihu a išla ku krbu, no pre Nichira to predstavovalo chvíľku zamyslenia. Zase sa toho udialo moc, bolo to zvláštne, pretože Nichiro mával pokojný život, až do toho chrámu, predsa len pred tým žil len v sídle klanu Akuma, a bol obklopený ľuďmi z jeho klanu, no teraz to bolo iné, mal sa s kým porozprávať, mal sa na kom smiať... Mal priateľov. Pri poslednom slove sa nad tým dalo dosť uvažovať, pretože si spomenul na Keiko, ktorá pri pokuse odchytu svojho summona zomrela. Nichiro ju mal veľmi rád, pretože to bol asi prvý človek, mimo jeho klanu, ktorý ho dokázal prijať. Bola to veľmi zvláštna povaha, no Nichiro si ju obľúbil, aj keď možno sa moc nepoznali, bola to prvá osoba, okrem jeho strýka, ktorá niečo Nichirovy dala. Bola to taktiež prvá osoba, ktorá donútila Nichira plakať. Nichiro len pomaly vstal, a podišiel ku oknu, pričom sa mu v odrazu od svetelných lúčov, ktorých veľa nebolo, kvôli hmle, odrazil jeho krvavý prsteň, ktorý dostal od Keiko. Nichirova nálada bola ešte horšia, po tom ako spozoroval prsteň, a okrem toho ešte CHZ klopali na dvere, aj keď si myslel že každý má zo svojich schopností strach. Nichiro sa na to pozeral celkom negatívne, no optimistický Norio zakročil.
„Myslím, Nichi že my máme ohromnú výhodu. Čo sa týka genjutsu, máme predsa Bakugeki Chakura, takže aspoň do C ranku tie genjutsu jednoducho zrušíme. A myslím že jediný užívatelia genjutsu sú Keiko a Saya, a neviem, Saya má Sharingan, takže nám stačí hmla, aká škoda že nedokážeme senzorovať chakru, pretože vtedy by sme mali jasnú výhodu. Takto sme v nevýhode obidvaja, ale aspoň ona nemôže použiť jej genjutsu. Čo sa týka Keiko-chan...“ No Norio nedokončil, pretože Nichiro len sticha pošeptal.
„Neviem, či chcem proti Keiko bojovať... Nemyslím si že by som to zvládol. Nejde ani tak o silu, ale o presvedčenie...“ No Norio sa len pousmial, pretože Norio nemal problém urobiť nič, ako démon nemal 100% dokonalé city, a preto trocha Nichira nechápal, no nechal to tak.
„Každopádne Nichi... Môj plán je takýto...“ Pošeptal, a zároveň sa začal tváriť dôležito, aj keď Nichiro tušil čo to bude.
„ Pôjdeme do Doja, presnejšie do Arény, tam skúsim svoju novú techniku... Technika sa volá Raiton: Shichū Shibari, ide o to, že vytvorím 4 piliere, medzi ktorými bude prúdiť Raitonová chakra. Je to veľmi efektívna technika, ktorá dokáže veľmi nepríjemne nepriateľa zraniť. Uvidíme ako sa nám to podarí... Ale keď tak uvažujem, tak nám možno ani Arena nie je potreba. Len by sme zbytočne niekoho zranili, myslím že bdue stačiť nejaký klon. Poďme teda, Nichi.“ Norio zavelil, a Nichiro sa len rozkračal, pričom sa po niekoľkých desiatkách minút konečne dorazili do na lúku, kde bol jeden nevinný klon. Norio v ňom videl dokonalú obeť, preto len začal skladať pečate, a pošeptal.
„Raiton: Shichū Shibari“ A okolo klonu sa vytvorili 4 piliere, pričom klon zastál. Trvalo to možno 3 sekundy, kým ho výboje z bleskov zničili. Norio sa len pousmial, a Nichiro v tom videl ďalšiu veľmi efektívnu techniku, ktorú môžu do budúcna využiť. . Bolo to niečo, čo by sa dalo považovať u nich dvoch za jednu z najsilnejších techník, pretože bola fakt dobre premyslená, a útek z nej nebol v podstate možný.
„Hm, pokiaľ to chápem, tak táto technika je jedna z mála, ktorá musí 100% trafiť, však Norio?“ Opýtal sa zvedavo Nichiro, lebo táto technika mu prišla naozaj zaujímavá.
„No, v podstate máš pravdu, len bohvie ako sa proti nej ostatní vynájdu, osobne dúfam že sa nevynájdu, pretože by sme toto mohli používať ako hlavné eso....

Člověk by si myslel, že kniha s názvem: Jak to všechno začalo… bude naučná, ale až po dlouhé době jsem zjistila, že se jedná o jakýsi román, kde hlavní hrdinka byla z klanu jménem Nakamura, který si velmi potrpěl na tom, z jaké rodiny daný člověk pocházel, a proto členové opovrhovali obyčejnými, nevýraznými lidmi, jenže mladá Rei se zamilovala do syna kováře, byl to celkem zajímavý příběh a já měla v plánu si to dočíst později, protože to trochu připomínalo mojí situaci, prozatím jsem ale knihu zavřela a vrátila zpět do poličky. Zamávala jsem mladé dívce, která to tu měla na starost, jelikož jsem do knihovny chodila až nezdravě často, tak jsme se rychle seznámily, nějaká přebytečná slova na rozloučení jsem tudíž nepotřebovala, protože jsme obě dobře věděly, že se sem ještě dnes vrátím. Mohlo být kolem poledne, sluneční paprsky, které mě teď ozařovaly byly více než nepříjemné, takže jsem ulice Celestusu rychle proběhla, chtěla jsem se jít ukrýt někam do stínu, ale hlavně navštívit hrob svého otce. ,,Vypadá to tu stále stejně, co myslíš Ame?” ,,Souhlas…” Dívala jsem se na průzračnou hladinu jezera, která se vůbec nezměnila, už odsud jsem zahlédla mohutnou kamennou desku, připomínající mi ten den, kdy jsem tu pohřbívala svého otce, do očí se mi nahrnuly slzy a já se sklopenou hlavou došla až k onomu hrobu. ,,Promiň mi Otou-san, stále nejsem dost silná na to, abych plně přistoupila k Shikigami… Nebo na mě zapomněli, co myslíš?” ,,Keiko nechtěla jsi se náhodou něco naučit?” ,,Ah pravda, dívej se na mě tati, přímo tady ovládnu naše summony!” Sebevědomě jsem se usmála, sundala si ze zad svolávací svitek, který před sebe rozprostřela a mlčky jsem se dívala na jedno jediné jméno, které bylo nyní poslední. ,,Takže jsi se jmenoval Daisuke? Je mi líto, že jsme spolu nemohli strávit více času Daisuke-otousan!” Lehce se pousmála, kunaiem si rozřízla prst a pečlivě napsala do prázdné kolonky Keiko Lysea, byla jsem už několikátý svolávač těchto summonů, prvním byl zakladatel našeho malého klanu, poté moji předci, povětšinou to však byli muži, což mě vlastně ani nepřekvapilo, nakonec můj otec a teď já, byla to pro mě vlastně pocta, ale nebyla jsem si jistá, zda Doki dokážu plně ovládnout a přitom jim nechat jejich svobodu. Po obtisknutí konečků všech prstů, jsem svitek opět srolovala a položila ho před náhrobní desku Daisukeho, v hlavě jsem si nejdříve musela přehrát všechny pečetě na tuto techniku, už to bylo dávno, co jsem o ní četla, takže mi chvilku trvalo si vzpomenout, ale díky bohu za Ame, která přes tohle byla lepší než já.

,,I -> Inu -> Tori -> Saru -> Hitsuji, to jsou ty pečetě Keiko.” ,,Ah arigatou Ame, v tomhle jsi vážně dobrá.” ,,No jo, no jo…Hlavně makej, chci si jít pro zmrzlinu!” Poskládala jsem již zmíněných pět pečetí a ruku položila na zem, po vyřknutí techniky jménem Kuchiyose no Jutsu se přede mnou objevil oblak kouře, který však nebyl moc velký, takže jsem pochybovala o tom, že se mi první pokus vydařil. Vůbec mě tedy nepřekvapilo to, že jsem povolala jen jednoho z Doki, navíc to byl ten nejslabší, tedy alespoň tak vypadal, protože neměl ruce, namísto toho mu však ramena a kolena chránily jakési pancíře s ostny. ,,I to se počítá jako úspěch…” ,,Jeden ze tří! Keiko soustřeď se pořádně!” ,,Nebuď tak hrr Ame! Jsem taky jen člověk!” Svého summona jsem zase odvolala pomocí jednoduchého slovíčka Kai, musela jsem se začít pořádně koncentrovat a vložit do přivolání všechno, co se jen dalo, sice to bylo jutsu B ranku, takže mi to nebralo nějaké extrémní množství chakry, ale chtěla jsem dosáhnout skvělého výsledku za nejkratší dobu, aby na mě mohl být Otou-san a Shinigami pyšný. Po pár minutové pauze jsem se pustila do skládání pečetí, průběh se opakoval, šeptla jsem jméno techniky, položila ruku na zem a v tu chvíli se okolo mě rozprostřel obrovský bílý dým, který pohltil dokonce i mě, takže jsem na nějakou chvíli nic neviděla, společně s ním se i trochu otřásla země, nebylo to nic silného, avšak znamenalo to zlepšení, co se stalo poté, mě ale příjemně zahřálo u srdce. Tentokrát tu byli všichni tři, nehybně stáli takové dva metry ode mě, nemohla jsem být větší než jejich noha, takže jsem si k nim okamžitě vytvořila respekt a obdiv, jelikož jejich velikost byla opravdu majestátní a sice to byla odstrašující monstra, pro mne to byli mí zachránci. ,,Zdravím Doki-sama, moje jméno je Keiko Lysea, už jsme se jednou setkali, váš minulý svolávač je mrtev a já jsem jeho dcera, tudíž bych vás chtěla za své věrné společníky. Snad si budeme rozumět, určitě zapracuji na tom, abych vás řídila, ale vy jste zároveň měli svobodnou vůli, jen mi budete muset dát trochu času, Maitetsuki ovládám teprve chvilku, takže si snad vypomůžeme všichni navzájem.” Usmála jsem se, i když to oni vidět nemohli, protože byli slepí, Ame se v mé mysli jen spokojeně zašklebila a rozhodla se také představit, aby v později nenastal zmatek. ,,Jsem druhá osobnost Keiko, moje jméno je Ame a nejsem tak moc milá jako tahle slepice, takže k věci… Rozhodně vás nebudu šetřit, jestli vás budu muset povolat já, tak se těšte na peklo, protože pro mě jste jen chodící loutky, které si ovládám podle libosti, nejste pro mě nic, jen abyste potom za tohle neproklínali to malé střevo, to je všechno.” ,,Ame-nee nebuď tak zlá! Nesmíte brát slova Ame moc vážně, i když je pravda, že je to nelítostná bestie toužící po krvi, budu jí krotit, jenže mi to může občas proklouznout, tak se na mě potom prosím nehněvejte.” Ráda jsem si povídala, kor s takovýmito bytostmi, Doki mi přišli okouzlující, i přes jejich vzhled, sílu, rychlost a jiné přednosti, jsem si je zamilovala a udělala si z nich takové své nové bratříčky, chtěla jsem rovnou přejít k další věci a to je ovládání mých nových summonů. Znala jsem melodie a jejich přesné tóny nazpaměť, takže pro mě nebyl problém je zahrát na svojí flétnu, jenže jaksi jsem to nedokázala nebo spíše nechtěla, brala jsem tím svobodu Doki a za to jsem se nesnášela, nechtěla jsem to udělat, ale nějak vnitřně věřila, že je tímto omezovat nebudu. Zahrála jsem tedy pár tónů a sledovala reakce tří obrů, každý z nich se pohnul jinak, takže museli různě reagovat na zvuky, věděla jsem, na které tóny se který z nich hýbe, avšak chtěla jsem si to ověřit, abych se v boji náhodou nespletla a tak zbytečně nezranila své drahé summony.

Hodiny ubíhaly, ani jsem nepostřehla, že se už začínalo stmívat, jelikož celý den jsem trénovala s Doki a snažila se jim nechat svou vlastní hlavu, což šlo velmi těžko, ale každou další hodinou jsem se více blížila k té úrovni, na které skončil můj otec, což mi dodávalo sílu pokračovat, i přes to vyčerpání, které jsem pociťovala. O hodinu později jsem toho už raději nechala, protože i Doki měli nepatrně zpomalené reakce, jenže já si toho dokázala všimnout, takže jsem je odvolala, přehodila si svolávací svitek přes rameno, rozloučila se s tátou a poděkovala mu za to, že jsem mohla pokračovat v tom, co nestihl dokončit a pomalu se vydala zpět do knihovny, kde na mě už čekala Kahimi, která na mě hodila jeden naštvaný pohled, protože už měla dávno zavírat, jenže já jí zdržovala, nakonec to ale skončilo tak, že jsme se obě zakecaly a strávily v knihovně ještě hezkou půl hodinku, po které jsem se i s vypůjčenou knihou vydala domů rovnou do postele…

Jedného rána sa Nichiro zobudil, no nie vo svojej posteli, v dočasnom sídle klanu Akuma, ako býval zvyk, ale na ostrove Nagatashi, v chabej ubytovni, kde v podstate bola len lacná posteľ, okno, umývadlo a sprcha. Miestnosť bola zariadená naozaj skromne, no za ten peniaz sa Nichiro nemohol sťažovať, pretože mu to úplne stačilo. Bol asi deň pred treťou skúškou, čo už pre Nichira neznamenalo nič, maximálne to, že podporí ľudí ktorých pozná, pretože aj keď on sám bojovať nebude, chce vidieť, akí by boli jeho oponenti, pokiaľ by postúpil. Bolo mu jasné, že to už ľahké nebude, ale v podstate najlepšie na tomto bolo asi to, že sa už nemusí stresovať.
Nichiro však dnes mal trocha iný plán, ako normálne, pretože namiesto nič nerobenia a míňania ryo na zbytočné veci sa chcel dnes naučiť jednu primitívnejšiu techniku, ktorá je však extrémne užitočná, hlavne v kombinácii s jeho démonom, Suiton: Mizurappa. Predsa len to bola dokonalá kombinácia užitočného s nebezpečným, a to bol práve ten dôvod prečo to chcel Nichi vedieť. Vyšiel z ubytovne, no nevedel kde presne by mal zamieriť, pretože to tu vôbec nepoznal, no uznal že Dojo tu pravdepodobne nebude, a ak hej, tak asi by malo byť zavreté, kvôli skúškam, ktoré sa tu dejú. Na ulici bolo mnoho ľudí, oveľa viacej, ako v Sanctume, no to pravdepodobne aj kvôli tomu že bola sezóna, takže ho to moc neprekvapovalo, aj keď rušné mestá on rád nemal. Zamieril na blízku lúku, kde to vyzeralo celkom mierumilovne, a trocha vody by jej nezaškodilo. Pozrel si zvitok, ktorý nosil v batohu, a tam začal čítať všetko, čo by o tom jutsu mal vedieť.
„Takže, vlastne vlna z mojich úst. Trocha sa mi to podobá na Katon: Goukakyu no Jutsu, aj keď toto je v podstate úplne iné, myslím, že by to nemal byť problém, snáď....“ Pošeptal si Nichiro, no čo sa mu na tejto technike nepáčilo, bolo množstvo pečatí, ktoré by ho mohlo brzdiť, aj keď až také dlhé to nebolo. Rozhodol sa teda, že to skúsi, začal skladať pečate, až sa nakoniec mohutne nadýchol, a zakričal.
„Suiton: Mizurappa!“ A z jeho úst sa začal valiť prúd vody, ktorý sa nakoniec premenil len na malý pramienok, a Nichirov face sa zmenil na epic fail face. Nichiro sa teda rozhodol, že to skúsi znova, no tentokrát do toho sústredi viacej chakry, omnoho viacej chakry... Začal skladať pečate, a mohutne sa nadýchol, a zakričal názov techniky, tento krát to bola naozaj vlna, ktorá naberala ohromných rozmerov, čo Nichiho potešilo, a predpokladal že aj trávu, aj keď tu vznikla dosť veľká kalúž.
„Myslím, že toto je hotové...“ Pošeptal, a znova sa rozbehol, až zmizol v dave, aj keď sám nevedel kam by mal mieriť teraz, keďže súboje sú až zajtra.

Bolo ráno, nad Celestom sa zvierala ohromná hmla, ktorá bola neprieraznejšia, ako hocikedy inokedy. Bola veľmi zvláštna , no pre Nichira to nebolo nič nezvyčajné, predsa len hmla nič neznamenala. Sám moc princípe hmly nepochopil, aj keď jednu vedel tvoriť, bol však fakt, že vedel že to má čo dočinenia s vlhkosťou vzduchu. Mohlo byť tak maximálne sedem hodín ráno, čo usúdil podľa svetla, ktoré mu len tak prenikalo cez okná. Nichiro sa pomaly zdvihol, a s celkom nepríjemným pohľadom pristúpil do kúpeľne, kde si dal sprchu, ktorú dosť dlho potreboval. Nie preto, že by smrdel, ale pri sprche sa mu najlepšie premýšľalo. Moc netušil, čo by mal teraz robiť, keďže žiadna misia sa nekoná, čo bolo na jednu stranu aj dobre, ale predsa len by bolo lepšie robiť niečo záživnejšie, čo by Nichira nenútilo sa zamýšľať nad vecami, nad ktorými by sa zamýšľať vôbec nemal. Jeho najväčší predmet myšlienok bola Moka, ktorú chcel spoznať bližšie, istotne veril, že by ho bola veľa vecí schopná naučiť, aj keď to by bol schopný aj Shikio, kebyže má čas. Nichiro to však chápal, pretože si to určil on sám, a teraz v období Chuuninskych Skúšok, keď bol na celý Celestus sám to muselo byť naozaj ťažké. Nichirovy teda nezostávalo nič iné, než sa samo učiť, poprípade nech ho učí jeho démon, ktorý našťastie bol s vedomosťami na tom lepšie, ako Nichiro, čo bolo hlavne kvôli tomu, že si toho už celkom dosť zažil. Hneď, ako Nichiro vyšiel zo sprchy, tak sa usušil, a obliekol do svojho civilného obleku, zabalil si svoju Shiraishiu, a vydal sa von, do ulíc Celesta.
„Čo teda ideme robiť, Nichi?“ Opýtal sa potichu Akuryō, no Nichiro len kývol hlavou. Očividne nebol Nichiro jediný, komu nevyhovoval tento kľud, a pre Akuryōvu bojovú povahu to bolo priam peklo. Nichiro sa teda rozhodol, podať mu menší návrh, ktorým si bol istý, že by sa mu mohol páčiť.
„Nemyslíš, že sme už celkom dosť dlho neboli v Doje? Myslel som konkrétne arénu. Myslím, že by sme si mohli skúsiť zmerať sily, zase raz...“ Pošeptal, a hneď nato Akuryōvi zažiarili oči. Toto bolo niečo, práve pre neho, tréningy síce tak moc neobľuboval, ale boje, to bolo jeho. Miloval pocit, keď mohol na nepriateľa zaútočiť, vtedy sa práve jeho bunky v tele využívali najviac, cítil sa viacej než dobre, keď bojoval. Rozhodli sa teda ísť do doja, tam si začali hľadať príslušnú arénu, ktorá by sa hodila ich podmienkam, čo bolo celkom ťažké, pretože podmienky boli náročné. Nakoniec však našli arénu, ktorá vyhovovala obidvom. Rozhodli sa teda zostať tam, a počkať na nepriateľa, netrvalo to dlho, a objavil sa tam chlapec, podobnej výšky ako Nichiro, ktorý len pokojne s úsmevom pricupital pred Nichira.
„Ahoj, volám sa Yoku, a budem tvoj oponent. Prosím, nemám moc času, tak to prosím poďme rýchlo ukončiť...“ Jeho reč znela celkom provokatívne, no Nichirovy to vyhovovalo. Nichiro sa ani nestihol predstaviť, a ten chalan začal robiť pečate. Hneď, ako ich dokončil, zakričal.
„Doton: Ganchūsō!“ A z pod Nichira vyleteli piliere, ktoré mali za úlohu prepichnúť ho, no to sa mu nepodarilo, pretože Nichirova rýchlosť bola niekoľko krát lepšia ako jeho. Nichiro sa zamyslel, pretože jeho krok celkom nepochopil.
„Prečo si použil tak silnú techniku hneď na začiatok? Nemyslím, že máš lepšie...“ Hneď, ako to povedal, pomocou Akuma Tenso sa zjavil za ním, a chlapec sa nestihol ani obzrieť, pričom si Nichiro rýchlo prešiel po pečati, a vedľa neho sa zjavil jeho démon. Obidvaja začali robiť pečate. Chlapec síce nemal ani potuchy, čo to bude zač, no začal utekať, bolo však neskoro. Obaja dokončili pečate, no Nichiro vykríkol prvý.
„Suiton: Mizurappa!“ A z jeho úst sa valila vlna, ktorá bola ohromná, a chlapca by pohltila, avšak vďaka tomu že sa vzdialil ho zasiahla len z časti, no to bolo presne to, čo Nichiro chcel. Akuryō odrazu dokončil pečate, a vykríkol.
„Raiton: Jibashi!“ A priložil ruky k miestu, kde pramenila vlna, aj keď to bolo trocha ďalej, aby zaistil že sa nedostane do kontaktu s Nichirom. V sekunde sa celá vlna nabila bleskovou chakrou, a časť, ktorá zasiahla chlapca taktiež. Toto spôsobilo, že sa tá časť zelektrizovala, a chlapca nepríjemne zranila. Chlapec spadol na zem, pričom už vyzeral, že postihnutá časť tela mu moc nepomôže. Akuryō zmizol, a Nichiro sa pozeral na chlapca. Bola to len základná kombinácia, a bola aj tak dosť efektívna.
„Škoda, že to bolo až takéto rýchle....Vyhral som...“ Pošeptal, a pomaly sa rozkráčal smerom von z arény.