Preskočil som z konára na konár, a pozorne vnímal svoje okolie. Je niekde tu, cítim ho a jeho prítomnosť, pomyslel som si a obzeral som sa vôkol seba. Preskočil som za pomoci čakry, opäť väčšiu vzdialenosť než by som bol normálne schopný prekonať. Moja manipulácia s čakrou sa v poslednom období o dosť zlepšila, dokonca som cítil ako silniem každým dňom, bol to úžasný pocit a to bol aj dôvod prečo som teraz stopoval. Dokáže sa dobre skryť ale, nie predo mnou, v okamihu som siahol po shurikenoch a hodil ich tesne vedľa hlavy môjho klona, a odrazil som sa priamo na to miesto, lebo opäť mi začal unikať a tím ustupovať hlbšie do lesa.


"Pomalé!" skričal som a zletel na klon strmhlav dole veľkou rýchlosťou , že nemal najmenšiu šancu zareagovať. Zatiaľčo môj klon padal dole z veľkej výšky strmhlav, ja som sa naňho zavesil zozadu, a rukami som mu pevne zovrel kotníky a nohami ho držal okolo krku, takže nebol schopný ani spojiť ruku a spraviť akúkoľvek pečať ktorá by ho z tejto situácie dostala. Takto som padal zo svojím súperom strmhlavo dole pričom sme mierili na zem. Naraz sa ozvala rana, ked hlava narazili do zeme, a ozval sa spätný náraz ktorý by klon dorazil keby nezmizol, ja som sa od neho odrazil a odlepil v momente ked sa jeho hlava dotkla tvrdej zeme. Môj súper by pocítil ešte bolesť spätného nárazu mojeho Taijutsu, a nezaobišiel by sa bez ťažkého otrasu mozgu a rozbitej hlavy. pomyslel som si, a úspešne som hľadel na miesto kde môj klon zmizol v obláčiku bieleho dymu. „Uff to bolo poriadne náročné, naviac táto technika dá zabrať a treba ju do vhodného terénu“ pomyslel som si a spravil som dalšiu sériu pečatí, Kage Bunshin no Jutsu, vytvoril som tri klony a začal som prerývane dýchať kedže som sa potreboval zotaviť z poslednej akcie, technika sa mi už podarila ale pre istotu som si ju chcel ešte niekoľko krát precvičiť aby som v skutočnom boji nespravil najmenšiu chybu ktorá by môjmu súperovi dala šancu dostať sa z môjho taijutsu, a sokolieho pádu. Jeden klon vyšiel do výšky stromu, kde čakal, a další klon urobil to isté len na o niekoľko kilometrov v lese dalej, ani neviem prečo som ho tam poslal ale mal som takto čas na oddych ktorí mi bodol kedže pred touto technikou som sa učil už niečo iné na inej úrovni. V tom som sústredil menšie množstvo čakry, a vybehol som z jednej strany po kmeni stromu na ktorom stál môj klon, to isté sa dialo o pár kilometrov dalej z oneskorením, sa dialo v podstate to isté. Obaja Toshiovia, jeden pravý a jeden klon schytili svojich protivníkov pritom ako sa strmhlavo rútili z miesta a výšky nad nimi, sa klony nemali šancu ani čas vyhnúť, len pocítili , že ich niečo strhlo a zároven leteli z veľkej výšky strmhlavo dole, pričom im ich nepriatelia držali pevne nohy aby sa nimi neoháňali, a zároveň prekrížili nohy tak aby nemohli pohnúť hlavou a ani len spojiť ruky a spraviť tak pečať ktorá by ich uchránila pred nárazom ako bolo napríklad jutsu zemného elementu ktoré by ich z tejto situácie dostalo, samozrejme čisto hypoteticky kedže to stále boli len moje Kage Bunshin. Leteli sme prudko vzduchom až sme sa za pár sekúnd letu, cítiac ako naberáme rýchlosťou, ešte pevnejšie pritiskli k svojim súperom, a tí narazili okamžite hlavami do kmeňov nižšie položených stromov, pričom klon o pár kilometrov dalej pokračoval ešte priamo skrz konár k zemi kde hlavou nepriateľa doslova mohol rozbiť kameň, čo by bolo veľmi vážnym zranením, kebyže sa všetky tri klony nerozplynuli už pri okamžitom dotyku zeme o svoje hlavy, a klon ktorí taijutsu techniku vyvolal zmizol zároveň s nimi kedže dokončil techniku a bol tam už nadmieru zbytočný. Všetky skúsenosti prešli do môjho tela a ja som tak vedel o tejto technike už absolútne všetko, potešene som sa usmial a premýšľal som na kom by som ju tak mohol jedného dňa použiť a na um mi zišlo hned niekoľko ľudí.
Hneď po dokončení mojeho nového taijutsu som sa pobral domov, no predtím som sa zastavil ešte u Hostinca do ktorého som zvykol chodievať poriadne som sa najedol, doplnil tak stratenú energiu.

Sedel som na streche jednej z budov, a spravil som pečate, vedľa mňa sa objavil Kage Bunshin, pozrel som naňho a dotkol som sa jeho pleca. „Toto sa nám v boji bude hodiť tak si to skúsme“ povedal som a vstal pričom som preskočil ho schytil za tričko a prudko zapierajúc sa celou svojou silou som ho potiahol dopredu a zvolal som, „Henge no Jutsu!“ klon sa premenil.


Premenil sa na veľký Fuuma Shuriken a ja som ho prehodil cez strechu druhého domu, akonáhle preletel zaň, Fuuma Shuriken sa zmenil späť a na pevnú zem, alebo skôr strechu vedľajšieho domu dopadol môj klon akonáhle zrušil premenu, spravil pečať a povedal „Kai!“ uvoľnil techniku a zmizol v obláčiku bieleho dymu. Do mojej mysle prešli moje skúsenosti klona a ja som si to zamieril do lesa na další tréning.

Stál som na otvorenom priestranstve daleko za mestom a vykonával som pečate potrebné pre zvládnutie dalšej techniky. Ram → Boar → Dog → Bird → Hare, a zo zeme vystúpia obrie skalnaté štyri piliere, okolo nepriateľa. Z týchto skalnatých pilierov začnú prúdiť blesky, ktoré znehybnia, omráčia a zrania uväzneného nepriateľa, pomyslel som si a sústredil som poriadne množstvo čakry nato aby technika zafungovala no samozrejme na moje sklamanie ale aj neprajné očakávanie sa mi to splnilo, technika sa nezdarila a naviac sa nestalo vôbec nič takže nebol viditeľní ani žiadny pokrok. Netušil som kde robím chybu. Ako nárokom sa ozvalo burácanie hromu, a mračná sa na oblohe zrazili a začalo pršať, nastala búrka, a ja som zanadával, a rýchlym krokom sa pobral do jednej z okolitým jaskýň za jedným z vodopádov ktorých tu bolo neúrekom veľa. Keď som dorazil k jaskyni oprel som sa o jej kamenistí múr a rukou si oprášil snehovo-biele vlasy od vody. Táto technika je niekde celkom inde, je vidno , že ide o vyššiu úroveň pomyslel som si. Spravil som opäť pečate a upriameným pohľadom sledoval miesto z útrob jaskyne, no nič sa nedialo a tak som to skúšal znovu a znovu rozhodnutí dosiahnuť nejaký pokrok, .." Raiton! Shichu Shibari!" zvolal som do mohutného dažďa a v tom som zbadal ako sa zo zeme začali vysúvať 4 kamenné monumenty, každý z nich bol na vlas rovnaký a vychádzal spod zeme v rovnakom čase v rovnomerných miestach, technika sa však zastavila už takmer na začiatku a monumenty z kameňa stiahli späť pod zem odkiaľ vystúpili na povrch zeme, kde som jutsu hodlal vykonať. Pocítil som väčší úbytok svojej čakry a povzdychol som si a pozrel na rozzúrenú oblohu, „tá technika je na úrovni B, bude to poriadne ťažké“ povedal som si potichu a opäť som začal zhromažďovať svoju čakru a už opäť som zvolal „Raiton! Shichu Shibari!“ spravil som niekoľko pečatí ako už pár krát predtým, monumenty z kameňa sa začali opäť vysúvať z pod zeme avšak opäť nasledoval podobný scenár ako pred malou chvíľkou, monumenty z mohutného kameňa sa stiahli späť aj keď tentokrát bolo jasne vidieť , modré výboje moje čakrovej podstaty a môjho prvoradého elementu Raiton-u., ktoré pokrývali monumenty štyroch mojich pilierov a narážali do všetkého vo veľkom priestore medzi nimi, avšak ako som hovoril netrvalo to dlho a opäť sa tieto štyri vysoké stĺpy stiahli pod zem než vôbec stihli poriadne vystúpiť a jutsu začalo poriadne reagovať.

Posadil som sa na studenú zem jaskyne a začal som premýšľať kde robím svoju chybu, pri tom ako sa snažím techniku natrénovať čo najlepšie, keď som tak nad tím premýšľal nič ma nenapadalo, z môjho pohľadu to bolo stále o tom istom. Zhromaždiť čakru po tele, premiešať ju zo svojou podstatou, spraviť ručné znamenia a všetko to naraz uvoľniť v jeden okamih, hovorilo sa to však jednoduchšie než sa to trénovalo alebo predstavovalo, kedže som nevedel ani presné rozmery svojej techniky, a možno to bol ten problém, o techniku som vedel len to čo som počul a podľa toho som sa pre dnešok zariadil, toto miesto bolo opustené a ja som mal dobrú príležitosť tu trénovať, pretože okolie bolo takpovediac ideálne pre techniku tejto úrovne a veľkosti. „Keď tak nad tím premýšľam... chce to len viac omylov a dotiahnem to do dokonalosti, hlave sa nemienim za žiadnu..... žiadnu cenu...vzdať!“ uškrnul som sa spojil som ruky, zároveň som sa postavil ozval sa úder hromu a v ten okamih sa môj hlas ozýval v širokom okolí...“Raiton: Shichu Shibari!“ .........a opäť a opäť sa opakovala tá istá situácia, a ja som neprerušene nehľadiac na omyly a pokusu dalej kričal názov techniky „Raiton!.........Shichu Shibari!“ a zas a neustále dookola, a moje omyly ma viedli stále vpred a ďalej a ja som každým výkrikom techniky sledoval pokrok ktorí som dosahoval každým úbytkom svojej čakry.


Spravil som opäť pečate, búrka pomaly ustávala a prvé slnečné lúče zasiahli jaskyňu, a mňa oslepilo ostré svetlo zasahujúce do mojich jantárových očí. Aj napriek tomu som dokončil aj poslednú pečať, „Raiton!!! Shichu! Shibari!“ skričal som a môj hlas sa niesol od jaskyne vychádzajúc z nej ako keby zvriesklo hneď niekoľko desiatok ľudí, zem predo mnou na kamenistej ploche sa zatriasla silnejšie ako predtým a zo zeme sa v rýchlosti vysunuli do obrovskej výšky 4 piliere pričom akonáhle sa dostali navrchol prešiel nimi výboj blesku, a stretli si v jednom obrovskom elektrickom údere.

Potom ako som konečne dosiahol svojej techniky, som sa spokojne pousmial a sledoval som 4 piliere medzi ktorými prechádzali silné výboje bleskovej podstaty, pričom blesky narážali veľkou rýchlosťou do všetkého čo ohraničovali, zem zostala síce neporušená, ale skúsil som si predstaviť , že sa v tomto veľkom vezení alebo skôr elektrickej mučiarni nachádzam ja alebo môj orol, technika bola tak veľkých rozmerov , že by som nemal problém do nej kľudne chytiť ani summonov, mnohonásobnej veľkosti mojej súčasne najobľúbenejšej orlice Ayame ktorá mala teraz ešte len nejakých 3.5 metra a bola stále len mláďaťom z tých mnoha orlov čo som videl v deň povedal „ Tak tedy dobrá, já Akawashi, přezdívaný Krvavý Orel ti dávám svolení nás mít jako Summona. Ale pamatuj, že jakmile se dozvím něco nehezkého, tak jednoho dne přivoláš mne a nebude to hezké“ pousmial som sa, „aj tak dúfam, že sa mi to raz podarí“ podotkol som a bežal som v ústrety svojmu domovu v Sanctum, hneď potom ako búrka ustala a slnečné lúče pokrývali modrú zem.

Stál som v zadnej a vonkajšej časti veľkého Dojo v meste Nagatashi. Všetko bolo ako obvykle, prišiel som sem na pravidelný tréning svojeho Taijutsu a Ninjutsu ktoré som tu denno denne podstupoval aby som dokázal zlepšiť svoje schopnosti a napredoval po svojej ceste tak aby na nej nič a nikto nebol schopný zastaviť. Dnes tu však bola jedna zmena, na mojom chrbte nebola pripevnená katana a ani luk s tuctom šípov ako obvykle. Na chrbte som mal akési puzdro v ktorom som mal 6 Fuuma Shurikenov, zvyčajne som nosil tieto shurikeni vo svojom batohu ale teraz to bolo trošku praktickejšie takto. Katanu som mal za opaskom a svoj luk so šípmi som nechal tentokrát doma, už pár mesiacov som ho takmer nevyužíval a bol pre mňa skôr akousi treťotriednou zbraňou ale vždy som si hovoril , že by sa mohol hodiť. Tak ideme nato, najskôr potrebujem sústredenie, privrel som oči a ani som sa nepohol, nemihol som jediným svalom, jediné čo som robil bolo to , že som dýchal a bilo mi srdce, a akonáhle som sa dostal do svojho absolútneho pokoja vyzdvihol som svojou mysľou a sústredením zbrane z puzdra na chrbte, shurikeni sa roztvorili sami,a rozmiestnili okolo mňa tak , že z každej strany v akomsi trojuholníku boli dve shurikeni tesne pod sebou čo dosahovalo približne moju výšku, otvoril som oči a v tom momente sa začali veľké fuuma shurikeni pomaly roztáčať vo svojej osi , po niekoľkých sekundách sa točili tak rýchlo , že som ich už voľným okom nebol schopný ani sledovať a vyzerali ako rotujúci vzduch, shurikeni si udržiavali svoju extrémnu točivú rýchlosť a zotrvačnosť pričom sa stále ani o milimeter nepohli z miesta vo vzduchu kde som ich držal len za pomoci svojho sústredenia a kekei-genkai. Vpravo, a vľavo, pomyslel som si a shuriken ktorí sa mi točil za chrbtom sa pohol mierne do prava nestrácajúc na rýchlosti, visiac vo vzduchu len zmenilo svoju polohu rovnako to isté spravil shuriken ktorí sa predo mnou pohol doľava, a ja som sa pousmial, technika bola len o čistom sústredení a prehlbovaní znalostí mojej kekei-genkai, cítil som len miernu spotrebu svojej čakry, pretože kovové predmety ktoré som mysľou ovplyvňoval boli v takej blízkosti , že som nad nimi mal absolútnu kontrolu. Opäť som teda privrel svoje oči, a rotujúce, vznášajúce sa shurikeni sa pohli smerom ku mne až sa na mňa doslova nalepili na milimetre, aj väčší nádych by mohol spôsobiť , že sa sám zasiahnem a tak som ani zo zatajeným dychom zdržal dych. Cítil som vánok ktorý shurikeni svojou rýchlosťou a točivým momentom spôsobovali a vlasy mi doslova rozfúkali do všetkých strán a tak mi shurikeni okolo hlavy sťali aj pár vlasov. Otvoril som prudko očí a všetky shurikeni som uvoľnil a pustil, tak že som ich odmrštil od svojho tela veľkou odpudivou silou pomocou čakry a tak vystrelili od môjho tela a leteli vzduchom dalej a dalej až narazili na prekážku ktorú zasiahli. Uff, povzdychol som si, a pohol hlavou do strany, udržiavanie shurikenov bolo jednoduché avšak trochu mi stŕpol krk po dobu čo som nehybne stál v epicentre.
„To bolo slušné“ povedal som sám pre seba a rozmýšľal som čo ďalej, technika bola na svete, avšak stále som mal niekoľko desiatok problémov ktoré sa s ňou priniesli. Pre začiatok to bola dávka sústredenia potrebná na udržanie rotácie shurikenov, naviac, nevedel som či to zvládnem aj mimovoľne niečo ako automatizovaná časť mojej osoby ktorá by shurikeni ovládala, chcelo to rozhodne zapojiť mozog a ja som netušil či som natoľko schopný sa sústrediť , že by som mohol ovládať shurikeni, kryť si tak chrbát a zároveň pomôcť a reagovať na prebiehajúci bol svojím týmových kolegom z temnej ríše. Bolo mi jasné, že nepriateľia poznajú moju Kekei-Genkai do istých im obmedzených informácií ktoré im poskytnú tí dvaja s ktorými som sa už dávnejšie stretol v súboji. „Bude to rozhodne tvrdý súboj“ pomyslel som si a postavil šiel som vziať všetky Fuuma Shurikeni, keď som ich konečne všetky dovliekol na miesto kde som začal svoj tréning kekei-genkai. Začal som skúšať rôzne manévre so shurikenami, sem tam som skúsil aj tie menšie prekvapene to s nimi šlo rovnako dobre aj ked boli slabšie ako pôvodné veľké Fuuma Shurikeni ktoré mali asi tak dohromady niekoľko metrov. Naviac Fuuma Shurikeni boli najlepšou mojou zbraňou okrem katany s ktorou som v ruke vedel robiť zázraky už od nepamäti. „Potrebujem rozhodne meč šermiara“ pomyslel som si ale potom som sa už opäť venoval svojej technike nevnímajúc okolie, tentokrát som si však uvedomil jednu vec, shurikeni sa točili dalej bez zastavenia a stále neprerušované aj bez toho aby som im pohľad a svoju myseľ venoval im, „zaujímavé“ zahľadel som sa celkom iným smerom a ruky som dal do pečatí.. a šepol som „Raiton:Jibashi!“ z rúk mi vyšiel blesk a ten zasiahol najbližšiu veľkú skalu ktorú rozťal hned na niekoľko menších častí... technika magnetizmu prekvapivo ešte stále držala a ja som nepociťoval nejak zvlášť veľký úbytok čakry, čím dlhšie totiž boli vo vzduchu a čím dlhšie sa točili tím menej čakry som využíval nato aby som ich dostával do ich točivého momentu kedže zotrvačnosťou ho nabrali sami a ja som ich len maličkým množstvom čakry udržiaval v dostupnej rýchlosti...“to je skvelé..takto sa môžem plne sústrediť aj na súboj aj na techniku mojej kekei-genkai, úžasné“ pomyslel som si a v tom som pustil shurikeni na zem a zabodli sa do zeme okolo mňa.
„Takže... zvolíme taktickú formu tréningu“ povedal som nahlas, z hlboka som sa nadýchol, a spravil som pečate, „Kage Bunshin no Jutsu!“... a okamžite som uskočil niekoľko metrov dozadu, nastal oblak dymu a klony vediac čo majú robiť z neho okamžite vyštartovali z úmyslom poraziť ma..., „mohol by som ich zmiasť.. ktorí som ja ale potrebujem iný druh tréningu“ povedal som si potichu, a zmizol niekde v okolí a strácal som sa klonom, až som sa nakoniec objavil za ich prekvapenými chrbtami, „tu som“ povedal som a čakal čo sa bude diať, klony boli 3 a ja som stál presne na mieste kde som predtím nechal hodené svoje shurikeni. Jeden z klonov vyrazil vpred v tom sa však....
......Shurikeni sa zdvihli zo zeme pritom ako som uskočil dozadu pred jedným zo svojich troch klonov čo som vytvoril a klonov ktoré ma teraz obkľúčili. Kedže som skočil priamo medzi shurikeni bolo jasné k čomu sa chystám, privrel som oči a vtedy už shurikeni boli na svojich strategických miestach okolo môjho tela pričom sa vo veľkej rýchlosťi a nepredvídateľnom pohybe začali extrémne rýchlo točiť až kým nenabrali neskutočnú zotrvačnosť. V tom vyrazil jeden z klonov vpred, pričom videl nekrytú medzeru pri mojej hlave, v rýchlosti sa ku mne dostal napriahol päsť v tom sa však do toho priestoru pohol Fuuma Shuriken, len o pár centimetrov aj to stačilo nato aby v tej rýchlosti shuriken zavadil o klon ktorí zmizol a shuriken sa neustále točil dalej, „už zostávajú len dvaja“ povedal som rozhodne, pričom sa nezdalo , že by som sa plnou koncentráciou venoval shurikenom, aj ked som istou časťou svojej mysle venoval pozornosť len im, bol som pripravený reagovať aj na okolité podnety a schopný viesť protiútok. Dalšie dve klony na mňa neodhodlane pozreli a spravili krok dozadu, „ja som spravil však dva kroky k jednému z nich a vystrel som ruku, zorničky sa mi rozšírili a jeden shuriken vyletel z formácia pričom v tej rýchlosti zasiahol klon do hrude, druhý toho využil a vytasil voči mne katanu, a v tom ju nabil raitonom, a sekol po troch veľkých shurikenoch zároveň, prekvapením preňho však mohlo byť, že aj ked ich chcel zničiť shurikeni som uvoľnil svojej technike pár stotín sekúnd predtím, a tie vyleteli zo svojej dráhy kedže rýchlosť už dávno mali nabratú, tak ich katana minula, pousmialo som sa a skôr než stihol klon opäť katanou zamánevrovať som mu chytil ruku tými svojimi ked sa napriahol že ma udrie skrz ruku mu prešiel v rýchlosti další rotujúci shuriken a tak sa klon rozplynul a zmizol, bolo po všetkom, bol som pripravený, a nastala noc pred mojím veľkým dňom ako shinobiho.
„Zajtra....už zajtra to začne“ pohľad mi padol na nočnú oblohu, v lese v ktorom som sa nachádzal. Mal som zničené oblečenie a niekoľko šmúh na tvári, špinavé ruky neboli novinkou ako pri každom takomto zložitom tréningu, svoj unavený a ospalý pohľad som upieral na čiernu oblohu bez mračien kde boli miliony hviezd a žiaril medzi nimi mesiac, rukou som zašiel po prívesku ktorý mi dala Natsuki .. “to je prívesok klanu Assasinov, snáď ti prinesie šťastie“. ....... spomínal som na jej vetu, vážne bol môj úspech pre ňu dôležitý ? [i] pomyslel som si .. a potom som si spomenul na Toshia... [i] ktovie čo robíš kamarát, ako ťa poznám. ..uškrnul som sa, už dávno si u toho summona aj tak ti tá nezastaviteľná huba stále a dookola obmieľala len to meno psa z bleskami... snád si už pripravený, jedno treba uznať, bez teba by som sa tak daleko asi nikdy nedostal, postavil som sa zo zeme na ktorej som ležal pozorujúc nočnú oblohu a pomaly som sa konečne vybral späť do Nagatashi a do izieb tých ktorí skúškou prešli, s ľútosťou , že som bol prislabí aby som svojich priateľov dostal tam kde som teraz neprávom ja, aby som sa poriadne vyspal, doplnil čakru, a užil si posledný pokojný večer pred zajtrajším dňom nevediac čo ma čaká a čo príde.

Vzbudil jsem se po mém krátké spánku na posteli,ale stačilo mi to.Měl jsem toho ještě dnes dost na práci a proto jsem se vyzbrojil a vydal na trenink.Jakmil jsem došel do vnitra tréninkové místnosti,sedl jsem si a sundal si ze zad katanu a položil jí na lavičku,na které jsem seděl.Z mosny jsem si vyndal nekolik shrurikenu a kunai a hodil jsem je pred sebe ,aby byly rovnomerne rozprostreny.Začal jsem se sousředit na svoji chakru a po té skládat pečetě SōshūjinJeden shuriken se lehce odlepil od zeme a pokocil jako zaba o par centimetru vpred.Tak to fakt neni ono,bude to chtit hodne zapracovat.Znovu jsem se postavil do bojové pozice a zkusil to znovu.Sōshūjin!Bohuželměl tento pokus úplně stejným konec jako ten první...Dlaší pokus,to samé a zase a zase a zase.Jako blázen jsem to opakoval pořád dokola,ale já nejsem člověk co se jen tak lehko vzdá...Vzpoměl jsem si na Kyuviho ana to jak jsme spolu po cestách trénovali,i když on byl spíš na genjutsu.
Musím se zlepšit,né pro mě,ale pro bráchu a pro Kyuviho. Znovu jsem složil pečetě Sōshūjin!...Tentokrát to bylo něco jinýho...všechny shurikeny a kunai se zvedly do vzduchu.Koukal jsem na to jak blázen,nemohl jsem věřit svým očím.Co se sakra od minulého pokusu změnilo,že mi to teď šlo?ztratil jsem soustředění a shurikeny s kunai zase spadli na zem.Baka! zařval jsem na sebe a praštil se do hlavy.Bohužel už se mi další pokus tak dobře nepovedl ale už to bylo alespoň lepší.Následovalo ještě pár pokusů a už jsem byl zase na svim shurikeny a kunaie předemnou stáli jako přikovaný.Snažil jsem se je vyslat vpřed proti figuríně,ale shurikeny zase spadli na zem.Sakra..skara,sakrasakra,musim to zvladnout,ale jak,kdyz je to úplně něco jinýho než jsem se učil dřív.Nevzám to!..Zbraně se zase zvedli ze země a já je zase poslal vpřed.Tantokrát to bylo mnohem lepší.Zbraně letěli vpřed a mě jiskry prolítli očima radostí.Samozřejmě to nebylo to co jsem čekal,protože zbraně spadli po 2m na zem,ale byl to pokrok.Následovalo radostné protáhnutí z té tvrdé práce a dlouhé zívnutí.Jsem unavenej,ale už jsem skoro u konce.Složil jsem pečetěSōshūjin.Pocítil jsem vzrušení,protože se jak shurikeny tak kunaie zvedli okamžitě ze zeme a v mžiku stáli předemnou jako přikované.Naznačil jsem směr na figurínu a uplně všechny zbraně se rozlítli obrovskou rychlostí proti figuríně a zasekali se do ní s přesností stejnou,jakou má moj ruka,ale mnohem větší rychlostí.Následovala vlna radosti,že jsem zvládl novou techniku.Opravdu jsem se dnes činil,musím se pochválit.Skoušel jsem toto představení ještě párkrát zopakovat,nebo zdokonalit,ale výsledek by skoro vžd ystejný.Teď už jen to samé s fumma shurikeny-řekl jsem si,když jsem dokázal všechny kunai zabodnout do stejneho místa...Hodil jsem na zem 5 fumma shurikenů a pokusil se je zvdnout do vzduchu.Bylo to o něco težší jak minule,ale stejně se zvedli do vzduchu a pomalu se roztočili.Tohle mi nestačí,roztočil jsem fumma shurikeny na mnohem větší obrátky a mrštil proti cíli.Co se však nestalo bylo,že 1.fumma shuriken co se dotkl cíle ho rozpulil a zbytek se zasekal do zdi za ním.Jupíízaveselil jsem se když jsem zkončil..Sebral jsem fumma shurikeny,zvedl z lavičky mou katanu a hodil si jí na záda.Tak zas nekdy jindy.

Ráno som sa zobudil a po klasickom ráne som vyšiel von a vybral sa na tréning ktorý som si pripravil pre seba pred treťou skúškou. Nakoniec som prišiel na Ostrove Nagatashi do tréningového poľa kde som si nakoniec pre tréning vybral nejakú pomerne rovnú lúku kde svietilo slnko bol teplý deň na obdobie a pofukoval jemný vánok ktorý rozvieval listy stromov naokolo ktorých bolo pár pretože som stál v strede lúky. Tak čo teraz no....jej ako sa mi nechce pomoc Shinu... Ja ti pomôžem hneď ako to pôjde. Tak to ti ďakujem no....aaargh aby to čert vzal ako mne sa nechce...ksoo Pomyslel som si tak aby ma nepočul lebo som nechcel počúvať ďalšie jeho múdre reči ako vždy no. A veď ty máš začať..musíš ma nabiť svojou démonskou chakrou aby si ma vlastne zrýchlil. Potrebujem ťa na to. Pousmial som sa lebo som vedel že mám pravdu a on sa nakoniec pomýlil. No tak vidíš Shinu mám pravdu tak sa nehádaj nevyhráš to a poďme trénovať...nech to konečne mam za sebou a môžem si ísť oddýchnuť pretože som sa moc nevyspal...bola to asi rušná noc moc som sa nevyspal...sakra mierne otreštený sa cítim to bude chcieť Tatsuki nech ma potom vylieči lebo sa dokaličím. Už som povedal aj Shinuovi a povedal mu nech začneme čo sa aj stalo.
Na toto už Shinu už reagoval a pomaly ma nabil svojou démonskou chakrou čo malo za následok že celým mojím unaveným telom prúdila. Troška ma to nabudilo a tak som spravil pečať vtáka čiže Tori a chcel sa ‘‘zrýchliť ‘‘ no nič moc sa nestalo akurát som sa trošku posunul dopredu čo bol môj vlastný krok. A meno techniky je kde... Povedal som si tupo a Shinu zopakoval nabitie démonskou chakrou. Ninpō: Akuma Tensō! Povedal som dosť na hlas a toto už bolo troška iné. Zrazu ma po prvom kroku trhlo silno dopredu a ako som nebol zvyknutý som sa troška stratil v krokoch potkol sa vyletel do vzduchu čo malo za následok že som letel asi dva metre a dopadol na zem do kvetín. SAKRA!!! Zakričal som nahlas a pomaly sa vyškriabal na nohy. Tak znovu ideme Shinu teraz si dám pozor, musím a potom domov už cítim nohu. To bolo tým že som zakopol o dosť veľký kameň ktorý mi mierne pootočil ľavú nohu doprava. No to musím nájsť Tatsuki. To potom. Povedal som si a zložil pečať a vyslovil meno techniky. Ninpō: Akuma Tensō A vystrelil dopredu ale už som si dával pozor a mal som trocha krvavý kotník ako som si aj zodral kožu ale to mi bolo teraz jedno. V tej rýchlosti som si pomaly zvykal a pár krát aj zatočil čo malo za následok že som to skoro napálil do stromu ale vyhol som sa mu a nakoniec som zastal pretože moja noha to už moc nezvládala. Tak hotovo Shinu..ďakujem za spoluprácu. Ako inak..a mal som na výber Akashi? Pochybujem. Ozval sa mi jeho hlas v hlave monotónne ako skoro vždy a potom bol už ticho no ja som musel z nutkania dodať. Tak potom pochybuješ správne priateľu a už stačilo. Usmial som sa a neskôr som viac menej behal po ostrove aby som našiel Tatsuki ktorá mi vyliečila nohu a ja som mohol pokračovať zdravý a živý.

Vesel jsem do treningove oblasti. Ach jo,tak uz jsem zase tady.Vubec me to tu nebavi,ale jak jinak bych se asi mel zlepsit nez treningem?No…asi nijak ,takze musim zabrat. Zase jsem si sunadal mojí krásnou katanu a došel až dozadu do místnosti,kde jsem jí položil na lavičku a připravil se k terčům,kde vyskouším techniku,kterou jsem ještě ani nezkoušel.Docela jsem se bál toho,jak to bude vypadat,ale holt trenink je trenink.S odhodláním se naučit novou mě prospěšnou techniku s Raitonem jsem se postavil do pozice,jakou obvykle zaujímám při boji a natáhl před sebe ruku,na které byla moje rukavice.Raiton:Gafu vyřkl jsem a čekal akci…uplnula jedna sekunda,druhá,třetí,ale pořád nic.Zkusil jsem to proto znovu,natáhl jsem ruku,otevřel dlaň a Raiton:Gafu ,ale zase se nic nestalo.Následovalo asi deset podobný pokusů a já to vzdal,protože už mě bolela ruka.Sedl jsem si na lavičku a začal přemýšlet. Kde sakra dělám tu chybu?Soustředím chakru tak jak mám,ale pořád nic.Sundal jsem si rukavici na ruce,kterou jsem dával pořád před sebe,protože mě už slušně bolela. Cože??!! Vykřikl jsem když jsem vyděl celou svojí dlaň rudou. Aha,už to chápu,musím si sundat rukavici-ušklíbl jsem se při pomyšleni na to,že jsem to kazil jen kůli tomuhle.Svojí rukavici jsem měl rád a nechtěl jí odkládat při boji a proto jsem vymyslel svojí verzy.Popadl jsem kunai a vyřízl do dlaně rukavice malou díru o velikosti jednoho rya…Znovu jsem si nasadil teď už děravou rukavici a stoupl si do mého obvyklého postoje jako ,ve kterém jsem stál už předtím.Natáhl jsem ruku a vyřkl: Raiton:Gafu .Z mé ruky začala proudit záře a poté mi z ní vyšlehl krátký blesk a zapíchl se do země a zase zmizel. Sakra nic moc,ale aspoň vim jak to se mnou vypadá.Neudržel jsem se a musel jsem se zasmát mému hloupému a nevydařenému výsledku…Teď alespoň vim,že jsem nedělal chybu,ale že to dokážu natrénovat.Znovu jsem se postavil a soustředil jsem co nejvíce ration chakry co jsem dokázal do své ruky. Raiton:Gafu vykřikl jsem znovu a z mé předsunuté ruky tentokrát vyšlehl velký blesk ve tvaru kopi a zarazil se do země.Do té se však po dvou sekundach vstrebal. Tak co to chce teď?Nejspíš zapracovat né na intenzitě,kterou jsem zvládl,ale na funkcnosti a presnosti,pak mozna budu moct premyslet i o mnozstvi.znovu a znovu jsem zkousel stejny princip,ale blesk vzdy pohltila zeme…Po dalsic nezdarenych pokusech jsem zkusil zmensit silu…A vida.Po tom co jsem rekl Raiton:Gafu mi z ruky vyjel blesk jako síp a zaboril se do protejsi steny.Byl jsem stastny a byl jsem rad ze delam pokroky,ale tohle mi jeste nestacilo. Raiton:Gafu rekljsem zase po tom co jsem nahromadil troche vic ration chakry nez minule a z ruky mi tentokrat nevyjel ani blesk co by se zavrtal do zeme,ani sip,co by byl slaboucky ,ale bylo to kopi,ktereho jsem chtel dosahnout…Vyletelo z me ruky jako blesk a roztrhlo terc do ktereho jsem se jen nahodou trefil...Prejela preze me vlna radosti a já si byl jistý,že to brzy dotáhnu k dokonalosti. Následovalo pár stejných pokusů,při kterých jsem zkratil interval použití tachniky za sebou a hodlal jsem zkusit to vylepšit. Raiton:Gafu zvolal jsem zase a z mé ruky tentokrát nevyjel oštěp…ale dva.Jeden se zasekl do terče a druhý kousek od nějProč se mi pořád nic nedaří zvládnout na první pokus?Dyť už jsem dost mocný shinobi na to, abych mohl vymyslet svou techniku a dovést jí k její dokonalosti…jestli nejsem spíš já ten,co potřebuje dovést k dokonalosti. musel jsem se zasmát tomu,co jsem vymyslel. Možná ani nemám být nija,kdo tak nešikovny jako já je ninja?....Sakra na co to myslím?...To sem blb,jen kuli tomu,že se ucim nejakou otravnou techniku bych si nemel kazit ten muj otravnej život prece… Zvedl jsem se z lavičky, na kterou jsem se usadil,když jsem přemýšlel a spoupl si do mé bojové pozice s jednou rukou v předu Raiton:Gafu Z mé ruky opět vyšlehl blesk,ale kopi nebyly dvě…ani tři,ale čtyři… dva z nich se zapíchli do terčů, třetí do panáka co stál opodál a čtvrtý se zasekl až o stěnu,když projel dalším terčem….Můj trening byl u konce,zvládl jsem použít i více kopi najednou a to bylo,to co jsem chtěl.

Po neúspechu v 1. skúške som mal trošku času na naučení sa akejkoľvek techniky na diaľku. Tak som sa rozhodol sa naučiť techniku Gyoraishin Z batohu, ktorý som mal na chrbte sa mi podarilo vyhrabať veci vypadajúce ako klince. Hodil som ich na zem a pomocou pečate sa mi ich podarilo zapichnúť do zeme. Hneď ako sa úspešne podarilo tie klince dostať pod zem, som začal sústrediť čakru pôvodne tak aby sa v pravej chvíli vysunuli a hneď ako to vyšlo som sa sústredil na alternatívny druh tréningu. Po tom čo som znova tie klince nechal zaboriť do zeme, som sústredením čakry ich donútil aby rýchlo smerovali určitým smerom. Po úspešnom tréningu novej techniky som sa vydal von z jaskyne a smeroval som k miestu kde som posledne videl tým.