Dážď stekajúc po tvári a búrka prinášajúca toľko zlého v túto neskorú hodinu akoby sa samotná príroda snažila poprieť tento okamih plný utrpenia. Žiadne zaváhanie a žiadna myšlienka existovala len jediná možnosť, jediné východisko. Splniť rozkaz a dokončiť tím svoju úlohu. Len letmý a takmer nebadateľný pohyb zápästím do strany znamenal koniec pre toho koho život mu teraz ležal pri nohách. Okamžitá, rýchla a plná utrpenia presne taká bola smrť. Pre mnohých svojho remesla to bol nezabudnuteľný pocit moci aspoň tak to jemu podobní tvrdili. Mýlili sa. Necítil vôbec nič. Krv vytryskla do noci a pokryla snehovo-biele vlasy chlapca podobne ako aj bordový plášť zahaľujúci jeho. To bolo po prvý krát v živote, čo si čepeľ jeho noža rozhodla vyžiadať každučkú kvapku krvi. Emócie tu neboli na mieste a tak sa len obrátil na svojho pána s bezduchým výrazom v očiach. Obrátil sa na muža pred ktorým kľačali deti ženy, ktorú práve nechal zbaviť života. Ich plač a prosby však neboli vypočuté. Na prvý pohľad boli tie deti presne také ako on, avšak to bola len ilúzia očí toho, kto nedokázal nahliadnuť do duše človeka. Keď deti ženy pozdvihli svoje hlavy aby sa pozreli na vraha matky bola v nich nenávisť, pohŕdanie ale to som ja nevidel. Chápal som, že som spravil niečo, čoho by som mal ľutovať ale neplnil som len rozkazy? Ich prázdne oči sa dívali na mňa ale nebol v nich žiadny život aj napriek tomu, že tento vrah bol viac než skutočný. Pôsobil viac ako nástroj než ako človek.  Bezduchý pohľad bez života doslova pohlcoval všetko a všetkých v dohľade akoby si žiadal byť videný. Čo sa asi odohrávalo v hlave onoho chlapca? Oddiel jednotky sa pohol nasledujúc svojho veliteľa, tak Tao podišiel k svojím rovesníkom, aby ukončil ich životy ešte rýchlejšie než ten posledný.

„Mali by sme sa vydať späť“ zamrmlal Jinpachi svoju obavu uprostred noci, keď temné lesy v severných horách začínala pohlcovať tma. Čím ďalej sme sa drali útrobami tejto bohom zabudnutej krajiny, tím bolo chladnejšie akoby nám na chrbát dýchala samotná smrť. „Je to snáď strach z mŕtvych, čo zatemňuje Váš úsudok, pane?“ ozval sa hlas mladíka, ktorého vek by sa mohol vynásobiť tromi a stále by nedosiahol veku svojho spoločníka. Jinpachi na uštipačnú otázku nereagoval ničím iným ako odfrknutím. Bol už dostatočne starý nato, aby takéto hašterenie prenechal mladším. „Pred nami je ešte dlhá cesta a posledné tri jednotky sú nám v pätách, skutočne by sme mali zvážiť všetky možnosti“ zhodnotil muž, ktorý už za sebou nejaké tie skúsenosti určite mal a pokračoval podceňujúc schopnosti chlapca „stále je ťažké uveriť, že poslali také mláďa ako si ty. Akú ochranu mi už len ty môžeš poskytnúť?“  skôr než sa však dostalo k odpovedi sa mladý Toshi rozbehol brodiac sa snehom vpred. Až po pár desiatkach metrov, kde za sebou nechal spoločníka padol na kolenami k zamrznutej zemi. V momente ako sa za ním dovláčil aj Jinpachi, tak sa jeho pohľadu naskytlo nevítaného pohľadu. Ľudia ležali na ľadovej zemi hôr. Boli ich desiatky a Toshi sa skláňal nad jedným z nich. Nie však preto, aby vzdal mŕtvemu hold. „Zabili ich?“ opýtal sa stroho. V momente, čo chlapec obral mŕtveho o všetky potrebné veci len pokrútil hlavou. „Tohto poznám je z jednotky v ktorej mi dali výcvik ale neprišiel o život v boji, toto má oveľa horší pôvod... mráz" pod malej odmlke pokračoval všimnúc si nechápavý pohľad staršieho muža. „Mali sme sa stretnúť za hrebeňom hôr, predpokladám teda že v noci nerozložili oheň zo strachu pred odhalením. Videl som už ľudí zamrznúť predtým. Každý vraví o nepriateľských shinobi v tejto oblasti ale skutočným nepriateľom je mráz. Prikradne sa za vás tichšie než samotná smrť. Najskôr sa chvejete, cvakajú vám zuby, podupávate nohami a snívate o krásne vriacich plameňoch. Páli to, áno. Nič nepáli tak ako mráz. Ale len chvíľu. Potom sa dostane k našim chrbtom a začne nás naplňovať a potom už nemáš vôľu s tím bojovať. Zoslabneš, padne na teba veľká únava a všetko sa začína strácať. Následne je to ako klesanie do hlbín teplého mora. Bezbolestné, pokojné" dokončil pričom vedel presne o čom hovorí. Nebolo to zas tak dávno, čo takmer prišiel o život podobným spôsobom. Pred rokom ho v horách odchytili ako zabíja miestnu zver na nepriateľskom území. V ten deň ho vytlačili do hôr, kde musel stráviť celé týždne aby sa mu dostalo návratu. Bolo to len pochabé šťastie, ktoré ho vytrhlo zo drápov smrti tohto kraja. „Pokračujeme“ prehovoril opäť a prekročil mŕtve tele bez úcty, či spomienok sa tak obaja vydali hlbšie do útrob snežných lesov mrazivého severu.

O niekoľko dní v ruinách hradu starého sveta pri mohutnom kamennom krbe vysedával muž. Zatiaľ muži pod jeho velením vonku zamŕzali v stanoch on si doprial teplo a pohodlie kedysi slávnej nateraz už dávno opustenej pevnosti. „Už som ťa pokladal za mŕtveho priateľu“ šepol keď vchodom prešiel muž jeho veku spolu s mladým zašpineným chlapcom. So zaschnutou krvou na čepeliach ich katán a oblečení pod ktorým už niekoľko dní mrzli na kosť stáli pred týmto mužom. Seiji Yagiri vstal a následne sa im obrátil tvárou v tvár bez akéhokoľvek rešpektu alebo slov vďaky zachytil malú krabičku, ktorú mu hodil Jinpachi. Nahliadol do nej so spokojnosťou a odložil ju niekam do útrob plášťa. Yagiri bol mužom, ktorý pred mnohými rokmi dezertoval zo špeciálne vytvoreného týmu v jednej z ríš. Od tej doby viedol úspešný biznis ako tomu zvykol vravievať on. Využil svojej prefíkanosti so schopnosťami a za pár rokov vytvoril jednotku vražedných deciek pod svojím velením.  Prevažne ich bral zo spustošených vojnových oblastí, kde nikomu nechýbali. Neskôr tento takzvaný podnik rozšíril a začal najímať rôzne kriminálne živly z celého sveta do svojich služieb a dnes mu patrila jedna z najnebezpečnejších vecí neutrálnej ríše, tou vecou bola vernosť tých, ktorým ríše bojmi medzi sebou vzali domovy. Pod kontrolou mal väčšinu severných hraníc  a doposiaľ ho nechytili práve vďaka samotným horám, ktoré on a jeho ľudia poznali dokonale precízne. „Meškáte“ odvrkol a kývol hlavou načo z tieňa vystúpili dvaja starší chlapci od Toshiho a donútili ho kopom do nôh pokľaknúť, hoc by trebárs stačilo len požiadať.  Jinpachi reagoval trochu inštinktívne a zachytil ruku jedného z tých, čo držali chlapca skôr než mu stihla zovrieť hrdlo. Keď si však uvedomil svoju chybu ruku okamžite pustil. Seiji sa nad tím hlasne zasmial ale veľmi rýchlo sa jeho tón hlasu zmenil na ešte chladnejší než pri poslednom slove „chceš sa vážne pliesť do záležitostí, ktorým nerozumieš Jinpachi? Vieš kto som a ako sa vysporiadam s každým kto bráni môjmu právu. Tento pes“ odmerane a zhnusene kývol hlavou k Toshimu pričom následne pokračoval „si nesplnil svoju úlohu tak ako mal. Ale máš pravdu, len málo z mojich ľudí by ťa dokázalo prepraviť bezpečne cez hory, to sa musí Toshimu uznať. Vskutku bol som to ja, kto mu dal potrebnú motiváciu a výcvik. Obchod je u konca, teraz sa mi straťte obaja z očí“ kývol rukou a usadil sa k ohňu. V tej večer Jinpachi opustil hranice.

Nasledujúci deň bol ešte chladnejší než predchádzajúci. Obloha potemnela do noci aj cez samotný deň, žeby si každý skúsený stopár musel dávať pozor aj na vlastný tieň. Vietor naplnený studeným snehom bičoval do očí a znižoval viditeľnosť. Snehová búrka dosahovala svojho maxima a jasne dávala najavo všetkým, že nič nie je zadarmo. Seiji Yagiri a teda aj pán Takari Toshiho sa vydal spolu s troma desiatkami mladých shinobi ovplývajúc určitými schopnosťami k ďalšej vesnici hrozivého severu. Predchádzajúca zákazka mu umožnila zabezpečiť dostatočné zdroje,  aby mohol ovládnuť ďalšiu časť tohto studeného kúska sveta, tentokrát však zasahoval už z neutrálnej do temnej ríše a jak doslova, tak obrazne sa pohyboval po veľmi tenkom ľade ako sa zvyklo vravievať. Cestu k cieľu to nezvládli hneď traja z nich, avšak pre pána Yagiriho sa jednalo len o prijateľné a rovnako tak bezcenné straty. Na dohľad mu ležal nový kus zeme a jeho chamtivosť zatemnila jeho logiku. Napokon dorazili do cieľa. Na hlavnom námestí vládla rovnako zdrvujúca zima ako všade naokolo. Už po samotnom príchode však nebolo všetko v poriadku. Vesnica zívala prázdnotou a postrádala akýkoľvek náznak života, či už v jej uliciach alebo domovoch. „Žiadny oheň“ šepol Toshi v tichosti pre seba nakoľko spozoroval veľké ohnisko posiate snehom. Srdce v hrudníku sa mu zastavilo a na okamih sa ani neodvažoval dýchať. Mesačné svetlo dopadlo priamo na mýtinu v ktorej sa nachádzali domovy neprítomných obyvateľov a následne mesiac posvietil aj na ohnisko, snehom pokrytý prístrešok, na veľkú skalu a zamrznutý potok. Všetko naznačovalo tomu, že to tu pred pár hodinami všetci opustili. „So mnou“ poručil Yagari svojmu pobočníkovi a tak sa na malý okamih vzdialil od svojich jednotiek a Toshiho. Bolo to rýchle. Z temnoty lesa súbežne ako mraky na oblohe zakryli žiaru mesiaca stál tam. Muž s maskou dva stopy vysoký držiac v ruke meč sa náhle objavil pred Seiji Yagarim. Jeho pobočník sa len skácal k zemi a jeho krv vytryskla do noci. Ako prišiel o život nevedel ani on sám pretože rýchlosť ktorou sa to stalo nebolo možné jeho očami zachytiť. Bez otázok, bez zľutovania, bez emócií. Krčnú tepnu zasiahla čepeľ pokrytá mrazom, druhý úder oddelil hlavu od tela. Skôr než sa náš pán spamätal bol koniec. „Dezertér ríše Seiji Yagari, obvinený z vlastizrady bol ste týmto odsúdený k smrti mečom a rovnako krutý osud, tak stihne všetkých ktorí sa podieľali na oddelení severu pod vašu diktatúrnu vládu“ dokončil preslov potom, ako aj tie posledné kvapky krvi opustili jeho mŕtve telo. Muž ktorý pripravil o život svoj cieľ obrátil pohľad smerom k malej armáde shinobi a spravil krok vpred. „Zostaň, kde si !!!“ skríkol Toshiho spolubojovník. Strach zatemnil jeho zmysly. Toshi tam stál ako obarený. Jeho pán bol mŕtvy a nech by to už bolo akokoľvek, dnes by ho nedokázal nikto ochrániť. Nedalo sa povedať, že by za jeho smrť cítil vinu on, totiž necítil vôbec nič, na rozdiel od ostatných naokolo v ktorých začínala prevládať panika. Z lesa sa začínalo ozývať šušťanie lístia a okolitá krajina sa ponorila do ticha podobne ako aj malá vesnica. Protivníci sa za ten čas museli rozptýliť a obkolesiť ich. Chlapec, ktorý pred malým okamihom vykríkol dostal zásah mečom, tak obratne že by ste sotva dokázali postrehnúť akýkoľvek odpor. Následne zranený spadol k zemi a nepriateľský kruh okolo nich sa začínal zužovať hoci ich bolo omnoho menej ich sila bola ohromná. „Uááá!!!“ zreval najstarší z nás a následne sa bojový duch zvyšných 29-tich prejavil. Rozbehli sme sa vpred. Boj netrval dlho. Mladí shinobi padali rad radom a ich výcvik sa ukazoval nedostatočným pre bojové skúsenosti ich protivníkov. Čepeľ narážala do čepele a rinčanie zbraní sa ozývalo ako ozvena v tomto bohom zabudnutom kraji. Krvavé jatká. Ani jeden z protivníkov neprišiel o život a telá mŕtvych sa len hromadili z našich vlastných radov. Nočným lesom sa len ozval výkrik a dlhá katana sa rozpadla na stovku lesklých kúskov, v úlomky znášajúce sa k zemi ako stovka malých ihličiek. Meč Toshiho sa roztrieštil o techniku nepriateľa. Odrazilo ho to dobrých pár metrov a tak s výkrikom bolesti  klesol na kolená. Pomedzi jeho prsty sa drala krv. Tí čo doposiaľ len pozorovali podišli bližšie razantným tempom, Toshi zostal totiž posledným, čo zatiaľ žil. V mŕtvolnom tichu sa naraz všetky meče zdvihli do výšky ponad jeho hlavu a klesli k zemi. Bola by to chladnokrvná vražda, keby sa meče pod výkrikom chlapca neodrazili od jeho tela takou silou, že dokázal odsotiť majiteľov katán dobrých pätnásť metrov od seba v kruhu ako okolo neho stáli. Mladý chlapec pozdvihol hlavu, otvorené zostalo len jeho pravé oko naplnené životom akoby horelo. Následne sa jemne tvarované ruky ďalšieho prítomného letmo dotkli jeho tváre a potom prešli v stisk okolo krku. Ruky boli v rukaviciach z tej najjemnejšej kože a aj tak bol ten dotyk, tak ľadovo-chladný. Toshi sa obrátil a spozoroval tvár onoho muža, bol ním Jinpachi.

Ráno sa rozodnilo do jasu a chladu, s krehkosťou, ktorá naznačovala koniec letných dní na už tak chladnom severe. Vyrazili za úsvitu, aby sa zúčastnili posledného veľtrhu v týchto studených končinách. Ten sa mal konať za hradbami susedného mesta. Cesta tam bola ešte dlhá a tak nemali na výber než vyraziť príliš skoro nato, aby sa ktokoľvek z nich mohol obstojne vyspať. Oceľové lanká držali jeho ruky pevne spútané a bez ohľadu na to akú bolesť mu spôsobovali nevydal ani jediného hláska. Vláčiac sa peši za koňom, brodiac sa snehom z ostatnými po jeho boku vedel, čo ho čaká. Jazdci opatrne volili cestu cez záveje, pátrali po pevnom podklade na snehom pokrytom, nerovnom teréne. „U bohov!“ zvolal muž na čele skupiny a zosadol z koňa. Opatrne prešiel skrz vysoký závoj snehu, kde ležal obrovský vlk. „Opatrne, bež od toho radšej preč“ ozval sa Yoroi skôr než jeho podriadený vyvedie nejakú hlúposť a následne vystúpil zo sedla. „Tá už nám neublíži, ten netvor je mŕtvy“ zhodnotil situáciu jeho strážca. Vlčica bola skutočne mŕtva a zvláštnosťou bola len jej ohromná veľkosť. „U siedmych pekiel, čo to je ? Nikdy som sa s ničím podobným nestretol“ hlesol Jinpachi a v tom po prvý krát za celé tri dni cesty prehovoril mladý chlapec Toshi. „Žiadny netvor. Vlčice tohto kraja sú väčšie a silnejšie než iné ich druhu. Sú zhlbších končín hôr. Skrotiť ich dokázali len ľudia neznámeho kraja, shinobi ktorí sú viac zvermi než ľuďmi“ dokončil a so záujmom sa díval k mŕtvej vlčici, ktorú muselo napadnúť niečo väčšie. „Takže predsa len má jazyk, tuším si mal pravdu Jin“ ozvalo sa spoza chrbta chlapca. Tsunayoshi Takumi, tak znelo meno onoho muža. „Môj život a exist...“ začal Toshi lenže v tom mu skončil ten chlapík do reči  „... moja existencia patrí len jedinému pánovi, Seiji Yagarimu“ dokončil zaň. „Opakuješ to už celé tri dni, slova nie sú meč chlapče. Tvoj pán je mŕtvy a to už nezmeníš, preto teraz patríš mne, tuto Jinpachi sa za teba prihovoril avšak aj moja trpezlivosť pozná svojich hraníc“  Takumi odvrátil zrak a popohnal svojho koňa vpred a spolu s ním sa pohla celá päťdesiat členná družina. Toshi hľadiac za mužom celkom bez akéhokoľvek prejavu emócií prehovoril tentoraz priamo na bývalého spoločníka, muža ktorý zosnoval celý plán ohľadom smrti jeho pána. „Takže obchodník Jinpachi? Skutočne ?“ zarazil sa, čím nadviazal na novú konverzáciu, ktorej výsledok sa mu zaiste nemusel páčiť. Starší muž sa len pousmial a dal sa do pohybu za oddielom popri Toshim, ktorého za sebou ťahal jeho podriadený na lane, ktoré mu zväzovalo ruky. „Som veliteľom jednotiek Tsunayoshi Takumiho, čo v podstate zahŕňa jeho ochranu a isté špecifické záujmy a.....“ nestihol dokončiť, keď mu do reči skončil chlapec „.... medzi ktoré mimo iné patria vraždy, únosy, zastrašovanie a dohody z tretími stranami. Takže to je ten Takumi ktorého Seiji tak veľmi nenávidel, ale ako ste presvedčili ich?“ preskočil rovno k pointe veci a Jinpachi napol začudovane a napoly pobavene ako to chlapcovi páli pokračoval. „Ako sme presvedčili elitných shinobi Temnej Ríše k spolupráci ? To je predsa prosté, celé to vymyslel pán Takumi. Naposledy, keď si ma videl som dal tvojmu pánovi taký obnos, že s jeho povahou bolo jasné, že sa rovno pustí do svojich hlúpych plánov. Následne už len stačilo upozorniť príslušné kontakty v neutrálnej ríši, kde potom upozornili priamo v Celeste. Razom sa z toho stala oficiálna misia schválená pobočníkom vodcu ríše a my ako tretia strana sme na tom získali slušnú odmenu beztoho, aby o nás ktokoľvek vedel. Jedno sa musí uznať a to fakt, že Takumi je v tomto génius, patrí medzi nedotknuteľných aspoň v politike feudálov a to dnes vedia všetci.“ Toshi to teraz už chápal neexistovala nikdy žiadna šanca na úspech. Títo ľudia sa pohybovali v celkom inej sfére, boli mu vzdialený ako hviezdy na oblohe jednoducho na ich formu hry nemal. Pozdvihol zrak od zeme ako dopremýšľal a položil poslednú otázku „čo bolo tou odmenou ?" Jinpachi Katsuro sa len pousmial a vyslovil to jediné, čo ho mohlo prekvapiť „to je predsa jasné, získali sme... teba.“