Lavi Hyūga

Keď si Kuroaru vyžiadal prsteň, ktorý len pred nedávnom chcelo po mne to malé dievča z klanu Akuma na moment som zaváhal napriek tomu som však siahol do vrecka a podal mu ho, nemalo žiadny zmysel ani dôvod odporovať a naviac mne bol úplne k ničomu aspoň nateraz. Začul som ďalší hlas, teraz bol omnoho známejší a dôvernejší zadíval som sa na miesto odkiaľ vyšiel a ten muž stál tam. Tu sa ukrývajú Tenshi, pomyslel som si hoci to bola len moja domienka na základe toho čo povedal Akanami. Bolo mi úplne fuk kde som bol, teraz to bola absolútne posledná vec ktorá ma zaujímala hoci pred pár sekundami to tak zrovna nebolo. Dá prácu nájsť ťa a človek si musí prejsť mnohým aby sa k tebe dostal, povedal som napokon pričom som ho dobehol ako sa rozkráčal ďalej, mierne ma pritom pichalo v boku, pohľadom som skontroloval zranenie a skutočne, akonáhle som sa dotkol rukou miesta zafarbila ju moja krv. Ktovie ako dlho už o mne vie, zamyslel som sa pričom som sa naň pozrel, bol minimálne o hlavu vyšší ako ja, od posledného stretnutia sa príliš nezmenil, rovnako ako sa istotne nezmenil ani kov v jeho tele, ktorý ho robil voči každému môjmu úderu odolným, tentokrát už žiadne lístočky Akanami, prišiel som sem z určitého dôvodu, preblesklo mi mysľou.

Akanami

To je určitě pravda, nicméně.. snad si nemyslíš, že bych tě nechal jen tak? To přece nešlo, ostatně jsem čekal až moc dobře, že se ti povede mne najít, jinak bych ti ani nedával tu šanci Lavi. odpověděl Akanami a pousmál se, celkem dlouho jste procházeli dlouhou chodbou, kterou lemovaly pouze louče osvětlující temnotu okolo vás, nakonec jste se zjevili na něčem jako balkónu, odkud si dokonale viděl na celé údolí a i na celou pevnost či hrad, ve kterém si se aktuálně nacházel, byl opravdu obrovský, stejně tak jako údolí, skrze hory si však neprohlédl a na nebi se tyčilo několik obrovských mraků, které též zrovna nepomohli tvému výhledu Ještě předtím, než započneme se budeš muset plně zotavit, jak jsem již řekl. Tvůj pokoj je na konci téhle chodby, první dveře vpravo. Používej do dle libosti... dodal tiše Akanami.

Lavi Hyūga

Nasledoval som Akanamiho pričom som počúval jeho slová a na moment som si skutočne pomyslel len tú jedinú vec, skutočne to možno vyjde, pričom som sa pri tej myšlienke v mysli pousmial, bol to len jeden krok z mnohých ale predsa len to bolo niečo viac ako doposiaľ. Celé to miesto bolo vytesané do skál, priamo do hory ako som mohol sledovať, nikdy som však o podobnom mieste nepočul a zachovať v tajnosti niečo také bolo už samo o sebe impozantné. Zahľadel som sa na okolie a samotný hrad až moje oči spočinuli na jazere hradu. Obrátil som hlavu aby som sa pozrel na miesto ktoré mi pridelil Akanami, neočakával som nič zvláštne predsa len ja som nikdy nežil v pomeroch ako môj klan odkedy som ho opustil napriek tomu som ešte raz zablúdil myšlienkami k osobe vzdialenej tak ďaleko odo mňa. Pri tej myšlienke som sa len nedbanlivo uškrnul a spomenul si na pocit kedy mnou prešla ostrá čepeľ druhej osobnosti Keiko a ten jej pohľad, vytrvalý a odhodlaný ma skrátka zabiť akoby som znamenal menej ako vzduch, ona však len odrazila presne to, čím som sa chcel donedávna stať ja sám. Vďaka, prehovoril som keď som prešiel popri Akanamim a zastal rukou na kľučke tých dverí, že si mi dal šancu, dodal som a následne som otvoril dvere aby som sa pozrel dnu, na miesto kde strávim dosť možno niekoľko dní len odpočívaním než budem pripravený stať sa silnejším.

Akanami

Neděkuj, budeš ještě nadávat, že jsi se sem vydal, tomu věř. řekl Akanami a mírně se ušklíbl Musíme nechat tvá zranění zahojit klasickou cestou bez použití jakéhokoliv léčitelského ninjutsu, takže dbej o to, aby se ti zranění co nejdříve zahojilo, můžeš mezitím i něco málo potrénovat, ve spodním patře je několik místností určených speciálně na to.. Ale moc se nepřepínej, jen tolik, kolik je tvé tělo ve tvém aktuálním stavu schopno zvládnout. Až budeš připraven, tak přijď do věže, ale vol s rozmyslem, jakmile jednou vstoupíš na to místo, už se to nedá změnit... dodal ještě před odchodem Akanami, poté se pouze otočil na patě až jeho plášť zavál a vydal se směrem pryč z tvého pokoje, zavřel za sebou dveře a nechal ti soukromí. Z tvého pokoje byl pěkný výhled ven do údolí, bylo tam celkem dostatečně velké okno odhalující téměř celé panorama, jinak si mohl v pokoji kromě klasického vybavení nalézt ještě koupelnu a něco jako menší prostor pro trénink, v podstatě jen a pouze jedna figurína.


To jest on? ozvalo se z rohu místnosti, stál tam Kuroaru a v rukách držel ten prsten, který mu předal jeho bratr Ano, ještě se uvidí, zda-li je připraven přijmout pravdu a začít s tréninkem. odpověděl Akanami, Kuroaru opět promnul prsten v rukách a mírně se pousmál Určitě velice rád přijme svou minulost, nemá se za co stydět.. nemá se čeho bát. Věř mi, zapomenout na minulost je o dost těžší, vlastně skoro nemožné, za to naopak rozpomenout se a přijmout to je o dost lehčí. Znám to z vlastní zkušenosti, takže mi můžeš věřit. dořekl úsměvně Kuroaru a vyhodil prsten do vzduchu, ten mu po několika otočkách opět dopadl do dlaně, kterou tentokrát pevně sevřel, opět se pousmál a otočil se Podle všech informací to za chvíli všechno vypukne. Už se to blíží, alespoň to říkal Naruto-sama... dodal ještě Kuroaru předtím, než odešel. Akanami pouze kývnul a vydal se opět na svou cestu do hlubin temné pevnosti v Shumisenu.

Lavi Hyūga

Potom ako Lavi vstúpil dovnútra svojho nového domova pozrel sa priamo k veľkému a priestrannému oknu z ktorého šlo pozorovať v podstate celé údolie tohoto záhadného miesta. Následne sa však posadil na zem a chrbtom sa oprel o stenu, aj napriek faktu, že sa v miestnosti nachádzala priestranná a pohodlná posteľ díval sa na ňu zo zeme. Teraz, keď vedel že sa naň konečne nik nedíva sa jeho sebaistý pohľad úplne zmenil. Ktovie čo ma tu čaká, pomyslel pričom prešiel pohľadom od zeme k figuríne. Vystrel ruku a následne sa nohou oprel do zeme v okamihu stál pri figuríne a dlaňou ruky jej mieril k hrudníku lenže následne klesol aj priamo k zemi pričom sa z ťažkosťami nadýchol cítil ako sa niekoľko stehov na jeho ešte čerstvej rane uvoľnilo. Tenshi určite vládli silou potrebnou k jeho vyliečeniu omnoho skôr, ale z nejakého dôvodu to ani on sám nechcel, obrátil sa teda na chrbát a zavrel oči, potreboval si konečne oddýchnuť, nakoniec to však predsa len zvládol, dokázal to a našiel začiatok svojej cesty.


Keď som sa prebudil v posteli nedokázal som rozoznať ani len noc odo dňa, na tomto mieste človek strácal pojem o čase, všetko tu bolo ako za oponou, akoby som sa nachádzal v úplne inom svete. To ma však netrápilo, moje zranenie sa hojilo, no šlo to pomaly. Stále som plne nedokázal pochopiť prečo to nemôže urýchliť nejaký medik, ale buď to Akanami nepoznal žiadneho alebo mal iné úmysly, každopádne mňa to len brzdilo. Bol to už nejakých 14 dní čo som sem prišiel. Za ten čas som sa dal dokopy aspoň natoľko čo to šlo, trénoval som ale naďalej, hoci to neodpovedalo plnohodnotným výkonom. Ako každý deň aj tento som strávil minimálne hodinu analýzou pevnosti, snažil som sa odhaliť jej tajomstvá, boli však aj také steny za ktoré neprenikli ani len moje oči, rovnako ako neprenikli ďalej než k obzoru môjho zraku v okolí. Bolo to celkom frustrujúce ale prechádzal som sa po chodbách a snažil sa vyhýbať akejkoľvek spoločnosti čo sa mi aj ten čas čo som tu bol darilo, jediný s kým som sa pár krát stretol bol Akanami, bez jediného slova som však poznal, odpoveď na otázku ktorú som ani nemusel vysloviť, pretože jeho odpoveď bola vždy tá istá... ešte nie. Liečil som sa síce pomaly a začínal som mať nepríjemný pocit, že moja cesta sem sa mení len na moju kontrolu a nie je teda ani ničím viac.

Ako som pokračoval v prezeraní sídla, uvedomil som si, že je v skutočnosti ešte väčšie než som si myslel. Bol som tu už takmer 14 dní a ešte stále som si nevšimol dvere v ktorých som teraz aj stál, bola to akási knižnica. Siahol po jednej z kníh na malý moment zbehol voľným okom jej nezrozumiteľní obsah, vrátil ju na miesto a vzal ďalšiu. Na moment som si spomenul na jedného človeka z Tenshi ktorý vo svojom presvedčení navrátil život ich vodcovi. Na moment som sa zamyslel aký je vlastne primárny cieľ tejto organizácie a cieľ Akatsuki voči ktorej bojovali, bolo to na dlhšie rozmýšľanie ale napokon som minimálne dokázal pochytiť základy. Rozhodol som sa však navštíviť Akanamiho.

Prezliekol som sa, zatvoril som dvere na svojom novom príbytku a vybral som sa pomalým krokom smerom do veže vediac čo ma približne čaká. Mal som ešte niekoľko otázok, ktoré čoskoro budú pravdepodobne zodpovedané, cítil som sa pripravený no zároveň som sa snažil sám prísť nato, čo bolo myslené vetou... príď až budeš pripravený, môj život sa už zmenil, nie preto že by to chceli iný ale preto ako som sa rozhodol... no a napokon to možno bude zlá voľba, vystúpil som až na vrchol veže kde som mal začať svoje pôsobenie na tomto svete prostredníctvom Tenshi.

Akanami

Dospěl si k názoru, že je tvé tělo připraveno k tomu podstoupit ten trénink? Opravdu? ozval se Akanami a mírně se pousmál, potom se otočil směrem k Lavim, doteď stál u okraje a koukal na krajinu okolo obrovského sídla Tenshi No, pokud už máš opravdu ten pocit, že si dospěl do konečné fáze a budeš schopen to ovládnout, tak se nám tu naskytla dokonalá příležitost, jak si tě ozkoušet, Lavi. řekl Akanami a mírně se přitom pousmál, popošel o několik metrů dopředu a zastavil se přímo před tebou, bylo to zvláštní, ale cítil si i přes to, že nemáš aktivovaný Byakugan, jak po celém jeho těle doslova proudí ta zvláštní chakra a cítil si dokonce i přítomnost Byakuganu v jeho těle Pokud se opravdu cítíš připraven, tak mne následuj. dodal Akanami a vydal se směrem k masivním dveřím u věže.

Lavi Hyūga

Naskytla sa príležitosť ? Čo tím zase myslel ? Odhadnúť jeho zámery je pomaly ťažšie než predvídať Keiko keď sa jej to v hlave prepne. No to ma príliš neznepokojovalo ako skôr fakt, že Akanami bol akoby preplnení chakrou. Cítil som ju vždy, keď som sa vedľa neho nachádzal, stále som nechápal ako je možné človeka zmeniť v to čím sa stal a ako to, že je schopný ovládať klanové techniky a svoje oko na úrovni presahujúcej väčšinu môjho klanu, hoci som uňho videl len jeden boj, ktorý zviedol. Kráčal som smerom za ním ako odpoveď na jeho otázku. Za celý svoj pobyt som tu mnoho nenahovoril, hoci nebolo s kým, bolo to viac menej fuk, aj tak som bol skôr ten typ ktorý radšej všetko sleduje z diaľky. Takže ? Aká to je skúška ? opýtal som sa, pričom sme zastavili pred vysokými a mohutnými dverami, nesnažil som sa za ne nazerať, vedel som, že by to bolo buď zbytočné alebo skrátka za pár sekúnd vojdeme dovnútra.

Akanami

To je velice jednoduché, aktuálně si Nukenin, což znamená, že po tobě půjdou, a půjdou po tobě obě říši a všichni, protože si poměrně slabý a je za tebe velká odměna. Jeden týden, na jeden týden tě vypustíme ven, pokud přežiješ, tak můžeme započít se spirituální přípravou na tvůj trénink, a pokud ne... tak si se pravděpodobně pletl a rozhodně nejsi připraven, ale to už tě po smrti trápit nebude. dořekl Akanami usměvavě a podíval se ještě jednou směrem k Lavimu Nesmíš si s sebou nic vzít, žádné jídlo ani peníze, pouze zbraně, na které si zvyklý a náhradní oblečení. A též se nesmíš potulovat v Oblasti Neutrální Říše, po týdnu si tě najdem, pokud tedy bude ještě co najít. Až budeš mít sbaleno, potkáme se venku v údolí u jeskyně. dokončil Akanami.

Lavi Hyūga

Hádam, že Tenshi nerieši veci jednoducho, podotkol som trochu arogantne, nakoľko sa mi predstava celého týždňa s lovcami odmien za chrbtom príliš nepozdávala. Následne som sa od Akanamiho mlčky vzdialil na chodbe, ktorou sme kráčali aby som si šiel po nejaké veci, sídlo som už poznal celkom dobre, predsa len som celý ten čas neprespal. Vzal som si čisté oblečenie, pripravil do pár minút základnú výbavu, ktorú nosil každý shinobi, vrátane bingo knihy v ktorej sa ešte nenachádzalo moje meno, po ceste som sa zadíval smerom na posteľ kde ležal batoh pod ktorým ležala fotka Idatashiho Hyuugy spolu so mnou, no ani som na ňu nepozrel a vyrazil som smerom pred sídlo, kde by ma už mal čakať. Takže, mojou úlohou bude dostať sa buďto do temnej alebo svetlej ríše a prežiť tam 7 dní, to je jediné pravidlo alebo by som mal vedieť ešte niečo ? Pripomína mi to tréning prežitia alebo skôr druhú skúšku na chuunina, akurát teraz budem mať terč na chrbte ja.

Akanami

Bude to o dost horší, Lavi. Ale pokud se ti to povede, odhalím ti tajemství tvého zrození stejně jako důvod smrti tvého otce a tvého následného přežití i přes to, že tě mohli jednoduše též zabít. První týden budeš ve Světlé Říši, Tenshi má po Světlé Říši neuvěřitelné množství menších úkrytů pouze pro jednoho člověka, určených spíše pouze pro naše špiony, máš povoleno je použít, vzhledem k tomu, jak si všude známý totiž pravděpodobně nenajdeš jiné místo, kam se ukrýt. Jeden týden ve Světlé Říši, pak si pro tebe sami přijdeme, pravidla znáš, takže teď už tě čeká jen a pouze cesta... hodně štěstí, Lavi dořekl Akanami a pousmál se, poskládal dvě pečetě a praštil rukama do země, v tu chvíli se začala země rozestupovat a pře vámi se zjevila jeskyně, která pravděpodobně vedla směrem ven z údolí.

Lavi Hyūga

Ubehla už istá doba. Bolo to už takmer 13 dní, čo dostal Akanami zásah od toho prazvláštneho chlapíka s očami legendárneho Rikudō Sennina. Bolo celkom možné, že sa už ani nepreberie hoci jeho spoločníci z organizácie Tenshi tvrdili pravý opak, asi mali o jeho stave podrobnejšie informácie ako ja, predsa len to bolo už pár dní čo som ho videl naposledy. Čas plynúci tu v sídle organizácie Tenshi sa však ťahal doslova z minúty na minútu. O spomínaných členoch tu ani nemohla byť príliš veľká reč, pretože ich tu takmer vôbec nebolo vídať a ak tu aj boli nemali žiadny čas odpovedať na moje otázky nakoľko sa vždy vyparili preč. Tu v údolí Shimusen bola len jediná vec, ktorá plynula rovnako pomaly ako čas a tou boli moje myšlienky. Bol som tu už veľmi dlho a za tú dobu som mal možnosť sa nad všetkým zamyslieť, no aj tak sa mi kvôli niektorým udalostiam neustále nedostávalo pokojného spánku akoby aj mohlo? Všetka moja snaha prišla navnivoč. Hoci som úlohu nesplnil dostalo sa mi toho po čom moje srdce, tak túžilo [dirthink]...pokud se ti to povede, odhalím ti tajemství tvého zrození stejně jako důvod smrti tvého otce a tvého následného přežití i přes to, že tě mohli jednoduše též zabít[/dirthink] ...pravdu. Haruko Hyūga bol mŕtvy a Bankakyō Byakugan? Už len z predstavy ho vlastniť mi bolo zle. Koľkí asi pre to tajomstvo museli prísť o život? Piati? Desiati? Dvadsiati? Alebo snáď viac? Jedným z nich bol aj môj otec. Zvrátený spôsob získania sily, len tí čo pocítili nenávisť vlastnej krvi mohli vlastniť túto schopnosť, bol som ale jedným z nich? Pravda bola taká, že meno Hyūga pre mňa nieslo prekliatie po celý život. Vraždou môjho otca to začalo a pomstou sa to len zhoršilo. Myslel som, že mi smrť Haruka prinesie pokoj a útechu ale teraz som cítil snáď všetko len to nie. Vodca klanu bol preč, pomsta bola vykonaná ale menilo sa tím niečo pre mňa? Nie. Pokiaľ budú takí, čo budú usilovať o moc ani to nikdy neskončí, ale čo môžem robiť ja? Hyūga Sōke no Juinjutsu bolo len menším prekliatím pred mocou našich bielych očí. Záblesky minulosti a spomienky prichádzajúce s každým úderom a každou ďalšou myšlienkou alebo úvahou nad mojím budúcim osudom prichádzali a odchádzali ako sa im zachcelo. Našťastie tu uprostred údolia Shumisen v údolí smrti a hrade vyrytom do samotnej hory bolo niečo čo dokázalo odbúravať tieto pocity aspoň na malú chvíľku. Môj tréning sa tiahol od minúty k minúte ale každým ďalším úderom som získaval jak na sile, tak rýchlosti a obratnosti. Bojovať s tak nečistou hlavou by ma však v riadnom boji stálo rozhodne holý krk. Tréningové priestory boli asi jedinou výhodou tohto obrovského miesta, bolo ich tu totiž neúrekom. Miestnosť v ktorej som cvičil dnes mala presklennú strechu, takže som mohol vidieť čiernu oblohu na ktorej môj pohľad obsiahol stovky hviezd. [dirthink]Doma v Celeste som sa vždy rád pozeral na hviezdy, bola to jediná činnosť, ktorú som tam mal kedy rád. No Lavi, teraz si už skutočne môžeš začať vravieť Nūkenin.[/dirthink] Pri tej myšlienke sa mi na perách zjavil po dlhej dobe aj mierny úsmev. Zavrel som oči a spomínal. [dirthink]Mnoho let jsem pracoval pod jedním z největších výzkumníků, který kdy spatřil světlo tohoto světa, naučil jsem se za dobu, co jsem u něj byl mnoho věcí, a mimo jiné i to, jak zrušit Juinjutsu na tvém čele, mladý Hyugo, přesně proto mám tenhle Byakugan... ...Drž se od něj dál chlapče, dávám ti dobrou radu, věř mi ten člověk ti je víc k neprospěchu, než-li k prospěchu... ...Úlohou vedľajšej vetvy je chrániť hlavnú rodinu aj za cenu života... ...Některé věci mají zůstat skryté... ...Já nevím, co bude dál, nikdo to neví. Vím jen to, co se stalo. Mladý Hyūga se obětoval v souboji s vůdcem klanu, jež chtěl bláhově převzít moc nad celou říší ale zemřel, když se podzemní místnost, kde se souboj konal zbortila. Kdo ví, co se stalo potom, ale mrtvola nebyla nikdy nalezena, možná jednou přijdeš na to, co se doopravdy stalo, do té doby se ale měj, Lavi...[/dirthink] posledná myšlienka mi otvorila oči. [dirthink]Nūkenin Lavi Hyūga bol chytený tímom svetlej ríše a predvedený pred Haruka Hyugu. Následne sa mu podarilo dostať z pút a zviesť boj v podzemnej miestnosti klanu. Počas boja došlo k nehode a celý komplex oboch pochoval. Ak by aj existoval niekto kto uverí, žeby som mohol Haruka poraziť a prežiť pád celého komplexu nebude braní vážne. Jediný ktorí vedia, že žijem okrem Tenshi sú Seireitou a Keiko. Ak by som chcel, mohol som začať nový život... mimo toho všetkého.[/dirthink] Zadíval som sa na miestnosť. Bola celá pokrytá tréningovými mechanizmami a nástrahami. V tom som spravil krok vpred a pocítil ako sa mi noha zosunula o pár milimetrov. Niekoľko otvorov v stenách sa otvorilo a z nich vystrelila spŕška šípov s oceľovými hrotmi, spravil som len mierny pohyb hlavou ako aj rukou. Všetko preletelo okolo mojich očí alebo popod vzpriamenú ruku do ktorej som zachytil jediný šíp, ktorý mi mieril na srdce. Ani som nepotreboval svoj byakugan. Moje reflexy sa neuveriteľne zlepšili. Schopnosť vnímať a vyhodnotiť situáciu bola pre shinobi dôležitá vlastnosť. [dirspeech]Už ma to... nudí[/dirspeech] rozbehol som sa vpred. Spustil som v jednu chvíľu niekoľko nástrah ale ani jedna sa ma nedotkla. Moje pohyby boli dokonalé a s každým ďalším krokom som bol napred tomu čo malo prísť. Moje oči sa tentokrát však pohybovali omnoho rýchlejšie zo strany na stranu. Len málokto by si to mohol všimnúť, kedže môj rod bol známy tím, že mal celé oči biele. Došiel som až na druhú stranu miestnosti, kde som len vzal zo zeme čiernu košeľu. Ďalej som už pokračoval temnou chodbičkou priamo do hradnej veže, kde zasadali všetci členovia organizácie.

Mal som už dosť času na rozmýšľanie a rozhodol som sa. Oficiálna správa vravela, že som mŕtvy aspoň pre Hikari Tenkoku. [dirthink]Vodca rodu Hyūga, vrah otca a hrozba pre klan to všetko vyprchalo so životom Haruka. Pomstil som ťa ale taktiež som dostal najdôležitejšiu lekciu zo všetkých, otec. Dokonca aj po smrti si lepším učiteľom než kedy ja budem žiakom. Sebaobetovanie. Znak pravého ninji je že nehľadá slávu. Chráni v tieni a nikdy sa neukazuje. To si ma naučil prostredníctvom súboja s Harukom. Musel to celú tú dobu vedieť, žeby jeho oči mohli byť v budúcnosti úžitkom. Vybral si však iných. Seireitou, Akanami... jeden nesie silu tvojich očí, ten druhý tvoju víziu. Teraz už viem, že mne si dal to čo im a vďaka lekciám od teba a od nich už dnes viem čo musím urobiť. Ochránim náš klan pred každou hrozbou a nikdy nepoľavím ani neuzriem svoj domov aby som ho chránil pred sebou samým. S veľkou mocou prichádza túžba po ďalšej moci ale tiež so sebou prináša to čomu on nerozumel, zodpovednosť. Pravda zostane naveky pochovaná s Harukom a raz sa stratí úplne spolu s mojím životom. Chrániť klan v tieni, to bude mojou cestou a ktovie... časom možno náš rod zocelí a splynie v jedno.[/dirthink] Moja ruka dopadla na kľučku odo dverí táto však nepatrila žiadnej sieni.. hodlal som sa vybrať preč zo sídla aby som mohol plnohodnotne začať žiť. Pečať na mojom čele bola síce mojou klietkou ale toto miesto začínalo pomaly ale isto väzniť aj zvyšok mojej slodobnej vôle.